Snažím sa žiť...

Zdravím,
v podstate ani neviem ako začať, len ťažko hľadám správne slová na vytvorenie príspevku, keďže osobne mám s tým minimálnu skúsenosť. Dôvod, prečo som sa rozhodla aspoň niečo vytvoriť, je ten, že potrebujem zo seba dostať aspoň pár slov o svojom stave, ktorý sa mi darí držať v sebe už dobré tri roky. Neviem čo sa deje s mojou psychikou, ale viem že to nieje tak akoby to byť malo. Istý čas sa cítim skvele, nič mi nechýba, som vyrovnaná sama so sebou, mám chuť robiť veľa vecí, niekedy keď sa pustím do roboty tak sa neviem zastaviť, jednoducho mám taký pocit že som "niekto", že dosiahnem veľmi veľa, už sa vidím ako uznávaný človek, všetko sa mi darí tak ako si predstavujem.... a potom, už len čakám kedy sa všetko pokazí a moja prvá myšlienka ráno bude : "Ako zvládnem tento deň?". Vtedy pre mňa nastanú dni, kedy by som najradšej nebola, nemám chuť byť, všetko má znervózňuje, neviem sa prinútiť do nejakej roboty a to najhoršie na tom je, že sa následne u mňa objavujú myšlienky na samovraždu. Nepovažovala som to za problém do doby, kým som si tento akt nezačala planovať - vtedy som pochopila, že niesom v poriadku. Smrti sa bojím, no samovražda mi vtedy pripadá ako " hrdinský čin ". Normálny človek sa predsa takto nezamýšľa. Na základnej škole som pocítila psychickú šikanu. Vtedy som to brala ako súčasť môjho bytia v škole, trápilo ma to ale nijako som to neriešila. Bohužiaľ prenieslo sa to aj do môjho osobného života. A to ma už poznačilo do takej miery až som dostala odpor voči ľuďom a začala som sa vyhýbať spoločnosti, nenavštevujem žiadne akcie. Na strednej škole som sa toho pocitu zbytočnosti zbavila, ale teraz sa tento pocit u mňa prejavuje naplno. Trápi ma to, lebo aj ja by som chcela byť súčasťou nejakej partie, ktorej by som bola neodmysliteľným členom, kde by som mala človeka s ktorým sa dá porozprávať o všetkom. K spokojnosti mi nepridáva ani fakt, že som racionálne založený človek. Jednoducho všetko musí mať u mňa zmysel a city mi tiež prechádzajú rozumom, logika u mňa má silné postavenie. Vždy keď sa chcem niekomu z rodiny zveriť s mojími problémami, tak to nedokážem, cítim sa trápne pred sebou a keby som to niekomu povedala, cítila by som sa trápne aj pred danou osobou. Mám 21 rokov a ako mnohí vravia :" Život pred sebou " - v to dúfam a pevne verím teraz aj ja, lenže niekedy mi to tak nepripadá, no aj napriek tomu nechcem skončiť v nejakom príspevku v televíznych novinách ako som nezvládla svoj život a ukončila ho!!! Nechcem tu vyznieť ako osoba ktorá nevie čo chce, no odhodlala som sa na to podeliť sa s vami o môj problém, čo je pre mňa krok vpred. Na vonok vyzerám ako bežný človek no bolí ma duša a veľmi.