Cítim sa divne

Cítim sa divne vlastne stále a to od puberty. Budem mať 20 a ja na svojom živote nevidím nič pozitívne. Idem na výšku, neteším sa pritom som si svoje zameranie vybrala sama a nikto mi do toho nekybicoval a stále ten sprostý hnusný nepríjemný divný pocit ktorý mi zožiera vnútro. Nikdy som nikoho nemala, ale nepríde mi to ako veľká katastrofa. S mojimi názormi na život sa nikto v mojom okolí nestotožňuje, teda často sa potom stáva, že ma nikto nechápe a som nepochopená. Ľudskej spoločnosti sa čím ďalej tým viac vyhýbam už nemám chuť stretávať ľudí ktorý mi nerozumejú. Všetci mi lezú na nervy a leziem na nervy aj sama sebe.Jednoducho sa cítim ako odlud, mimozemšťan ktorý ide proti aktuálnej móde, presvedčeniu ľudí ktorý vždy robí niečo iné ako ostatný a mysliac si len to svoje bez žiadnych citov k iným ľuďom teda iba okrem mojej mamy. Iba tú mám rada a svoje mačky. Nič ma nebaví, v ničom nenachádzam útechu ak sa predsa len niečo nájde tak je to len chvíľková záležitosť a hlavne nikdy nič nedotiahnem do konca a v ničom si neverím. Jak má taký človek ako ja žiť normálny život bez divných pocitov ktoré ma nútia hodiny viesť rozhovory sama so sebou ktoré nikam nevedú a pripomenú mi len zbytočnosť ľudského bytia? Načo je to všetko vôbec dobré?