Anorexiu som mala 11 mesiacov, vtedy som schudla 22 kil, dostala som sa na skvelych 42 kil. To povazujem za uspech. No potom som zacala zrat a zrat, len sladke, potom vsetko. Ani neviem, kedy presne som zacala vracat. Ale je to uz vyse 8 mesiacov. Priberala som aj tak, neslo mi dobre vracat. Dostala som sa na povodnych 64 kil. Uz styri mesiace dokazem vracat bez pchatia prstov do hrdla, staci sa predklonit a napnut brucho... KAzdy den to iste, vedomie, ze som nechutna, odporna,... a ze aj tak nedokazem prestat zrat. Boli to, uz si ani nemyslim, ze som clovek. Myslim na samovrazdu, uz sto raz som mala noz v ruke, nakupene lieky... Ale som slaba, nedokazem sa uz ani zabit, mam strach uz aj zo smrti. A rodicia? Vraj sa mi nazia pomoct. Ja si to nemyslim. Pozamikali doma vsetko jedlo, musim jest iba pred nimi, nedovolia mi jest vela, kukaju mi stale na prsty, kolko jem, vravia mi ze som tucna, nemaju ku mne cit. Ako ich mozem mat rada? Neskutocne ma ponizuju, aj pred surodencami, poveruju surodencov, nech na mna dozeraju, ked tu nie su, nech mi nedovolia nic jest. Ale ja ked som v skole, zozerem aj 6000 kcal a potom vyvratim, na dalsi den zas a zas. A bojim sa,bojim sa, ze sa nic nezmeni, ze navzdy zostanem nechutna, nehodna lasky. Ked si spomeniem, aka som bola dokonala, ked som mala 42 kil, mam strasnu depku. Pokusala som sa nespocetne velakrat vratit sa tam, no nedokazem to. Prosim pozozte mi napiste mi ak mate tiez taky problem, potrebujem sa porozpravat, lebo mam pocit, ze koniec je uz blizko. Moj kontakt : lnatova13@gmail.com
Nevyzeram ako ostatne bulimicky
moja mater ma tiez takto kontroluje...mozem jest hocico ved mam vlastny prijem ale kontroluje mi vydavky...stale pozera do vreciek ci nemam daky blocek z obchodu, daky obal od niecoho a furt mi vravi ze ked sa nebudes prezierat nebudes ani grcat...ale to je jediny sposob ako schudnut...jediny ktory zabera...dietou zdravou som zohdila, ale islo to s5 preto som zacala vracat...a teraz je to peklo u nas doma...najradsej by som uz nezila...planujem si smrt presne mam vymyselne detaily. len neviem kedy ju zrealizujem lebo musim zmiznut materi zo zivota aby nezalarmovala zachranne zlozky...uz ma chcela poslat aj sedet vymysela si napadnutie nozom...som z nej zufala...ona mi sice kontroluje vydavky, ale ona nevidi to, ze vsetky moje uspory porozdavala rodine a ti jej to nikdy nevratili aj ona si poziacala asi 4 litre-v aurach a uz to asi nikdy neuvidim ved s jej prijmom 150 euro je to nerealne...tak zo mna spravila paranoidnu schizofrenicku...isty cas som tomu verila ale po prezreti jedneho dokumentu som pochopila o co jej ide...o money... robi si zo mna sporitelske prasiatko na eurace...a ne na mince ale na 500 eurovky...proste ziva sporitelna som pre nu...preto jej chcem ten plan prekazit...za 4 roky dokoncim skolu a pojdem pracovat do ba a potom mozem ten plan so smrtou zrealizovat
Ja neviem ako mam vnimat rodicov, viem, ze je mozno blbe ale keby si videla, ako sa na mna pozeraju, citim v ich pohladoch odpor. Nenaviedia ma. Mali by ma radi iba ak by som bola chuda, pekna
Aj keď veľmi netuším aké strašné veci momentálne môžeš prežívať, aj tak som sa ti rozhodla napísať. Strašne ma zaskočilo tvoje vyjadrenie o rodičoch a súrodencoch ... To fakt si myslíš, že sa ti naozaj nesnažia pomôcť? Možno to tak je, ale nikdy si sa nad tým nezamyslela, že sa snažia, len ty to trocha inak vnímaš? Vieš človek sa snaží vždy, tak ako vie možno to ty považuješ za nedostatočnú pomoc no, predsa píšeš, že ťa kontrolujú a v podstate sa snažia mať vždy pod kontrolou. Nikdy si nemyslela na to, že možno trpia rovnako ako ty?? Určite to nie je ani pre nich ľahké!
Okrem toho dievča musíš byť silná! Ja chápem, že je to určite veľmi ťažké... Ja som mala tiež problém s tým že som sa podceňovala, no ani nie s tej vizuálnej stránky, ale skôr, že nie som dobrá na nič a že som totálny idiot. (začalo to vtedy keď som nevládala vysokú školu, ktorú som neskôr nechala a začala som pracovať, kde som zo začiatku bola úplný amatér...šéf ma zhadzoval nech sa viacej snažím lebo ma vyhodí a rodičia sa na mňa pozerali s tým výrazom že: nemala si nechať školu ty blbá..) Z práce som viackrát chodila domov úplne zničená, preplakala som veľa nocí a dostala som sa až tam, že som v rámci snahe "ukludnenia a pocitu toho, že je všetko OK" začala s času na čas užívať drogy... To ma zničilo ešte viacej, takže som bola totálna troska. Začala som mávať aj záchvaty, panický strach. Rodičia boli nešťastný, najprv kvôli škole potom kvôli môjmu zdraviu. Najprv som ich tiež obviňovala...až teraz si uvedomujem ako veľmi ma ľúbia a že vždy chceli iba to najlepšie. Teraz som úplne šťastná mladá baba so super zamestnaním a skvelým priateľom s ktorým chodím už 5 rokov. Čo mi pomohlo?? Hlavne sestra ktorá je o 3 roky mladšia ale stála vždy pri mne, určite pomoc dobrého psychológa, nová partia priateľov pretože tá stará stála za nič a určite aj priateľ s ktorým som veľmi šťastná a bez ktorého by som nebola tam kde som teraz :). Zistila som, že som oveľa silnejšia ako som si myslela...niekedy ešte depresie mávam, ale rýchlo prejdú keď si uvedomím koľko úžasných ľudí je okolo mňa a veria vo mne! Treba si uvedomiť, že sme si tvorcami svojho vlastného šťastia! Všetko dobré nepríde hneď naraz až časom sa všetko napraví AK PRETO NIEČO UROBÍME A PRESTANEME NARIEKAŤ. Určite si nádherné dievča! Nezáleží na váhe, ja mám 63 kg a mám výšku asi 168 cm no a čo nie som žiadna modelka ale som ČLOVEK! Človek ktorý potreboval trocha postrčiť no zvládol to pretože som silná. Ty si tiež silná, len musíš tú silu v sebe nájsť a prekonáš všetky tieto prekážky. Začni si veriť, potrvá to dlhšiu dobu no nájdi si popri liečení nejaké hobby čo ja viem hudbu, koncerty, šport... hoci čo možno skús nejaké kurzy jogy :) (mne napr. pomohli). Držím ti palce a hlavne pozitívne! Objav v sebe tú silu! :)
