Homosexualita

Ďakujem za odpovede niečo takéto som potreboval.

Dr. Socarides píše: "Homosexuáli sa spojili .., aby vyhlásili homosexualitu za naormálnosť a útočili na každú opozíciu proti tomuto chápaniu. Rozhodnutie APA poslúžilo ako trójsky kôň, ktorý otvoril dvere k rozsiahlym psychoogickým a sociálnym zmenám v sexuálnym zvykoch a mravoch. Rozhodnutie sa využilo, aby homosexualitu normalizovalo a udelilo jej status, o ktorý sa oplatí snažiť. Pre mnohých amerických psychiatrov zostáva tento čin mrazivou pripomienkou, že ak sa za vedecké princípy nebojuje, môžu byť porazené. "

Rozhodnutie APA spôsobilo, že počas viac ako 30 rokov sa lekárom zabránilo správne a riadne diagnostikovať homosexualitu ako úchylné správanie a z tohto dôvodu nemohli pre tieto osoby odporučiť liečbu.

V Amerike sa tak nastavila výhybka, ktorej dôsledky boli ďalekosiahle. Politický nátlak pokračoval. V r. 1990 aj Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) vyškrtla homosexualitu zo zoznamu duševných porúch. Homosexuál sa má považovať za normálneho a zdravého človeka.

Vráťme sa trochu dozadu k vylúčeniu homosexuality zo zoznamu psychických chorôb. Prvýkrát sa to stalo na pôde Americkej psychiatrickej asociácie v r. 1973. Málokto však vie, čo tomu predchádzalo a za akých okolností k tomu došlo.

Pred r. 1973 sa homosexualita zaraďovala ako psychická porucha do sekcie 302 Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch, ktorý je referenčnou príručkou používanou psychiatrami v USA (skratka DSM-II). V sekcii 302 - Sexuálne úchylky, bola homosexualita uvedená na 1. mieste. Sekcia 302 hovorila, že homosexuálne osoby tvoria kategóriu jednotlivcov, ktorých sex. záujem je v prvom rade orientovaný na objekty odlišné od osôb iného pohlavia, na sexuálne vzťahy .., ktoré sa uskutočňujú za zvláštnych okolností. Aj keď mnohí vnímajú svoje praktiky za poľutovaniahodné, nie sú ešte schopní nahradiť ich normálnym sexuálnym správaním.

Pro-homosexuálny psychiater Dr. Ronald Bayer vo svojej knihe Homosexuality and American Psychiatry: The politics of Diagnosis (1981) píše, že prvý útok homosexuálnych aktivistov na Americkú psychiatrickú asociáciu (APA) sa stal v r. 1970 počas konferencie APA v San Franciscu. Gay aktivisti sa rozhodli narušiť konferenciu prerušovaním rečníkov, prekrikovaním a vysmievaním sa zo psychiatrov, ktorí vnímali homosexualitu ako psychickú poruchu. V r. 1971 Frank Kameny, homosexuálny aktivista pracujúci pre Gay Liberation Front, počas konferencie APA vytrhol mikrofón a kričal: "Psychiatria je vtelený nepriateľ. Psychiatria vedie nemilosrdnú vyhladzovaciu vojnu proti nám. Môžete toto zobrať ako vyhlásenie vojny proti vám." Homosexuáli si urobili napodobeniny poverovacích listín APA a získali prístup do výstavného priestoru konferencie. Zastrašovali každého, kto tvrdil, že homosexuáli potrebujú liečbu. Kameny si našiel spojenca v APA v osobe Kenta Robinsona, ktorý pomohol gay aktivistom prezentovať svoju požiadavku na vylúčenie homosexuality z DSM. Na konferencii APA v r. 1972 mali homosexuáli povolený stánok s názvom "Gay, hrdý a zdravý". Kamenymu dovolili byť účastným panelovej diskusie psychiatrov o homosexualite. Snaha vylúčiť homosexualitu z DSM bola výsledkom politickej moci, hrozieb, vydierania a nie vedeckých výsledkov. Pred konferenciou APA v r. 1973 sa niektorí psychiatri pod vedením Dr. Irvinga Biebera a Charlesa Socaridesa pokúsili zorganizovať opozíciu ku snahám homo aktivistov.

Po veľkom politickom tlaku sa 8 členovia jedného výboru APA stretli za zatvorenými dverami, aby diskutovali o žiadosti Kamenyho. Podľa svedectva Dr. Jeffreho Satinovera (uvádza to vo svojej knihe Homosexuality and the Politics of Truth) oponentom bolo daných iba 15 minút na argumentáciu. Nakoniec výbor väčšinou hlasov rozhodol, aby o Kamenyho žiadosti hlasovalo 10 000 členov APA. Celé hlasovanie prebiehalo podivuhodným spôsobom. National Gay Task Force si obstaralo zoznam adries členov APA a každému z nich zaslalo list, ktorý ich vyzýval hlasovať za vymazanie homosexuality zo zoznamu mentálnych porúch. Žiadny člen APA nebol informovaný, že poštové zásielky boli financované zo strany homosexuálnych aktivistov. Na základe následného hlasovania bola homosexualita vymazaná zo sekcie 302 DSM-II. APA tak dala pod vplyvom zastrašovania politickú odpoveď na to, čo si vyžadovalo vedeckú odpoveď. Vedecké štúdie boli ignorované. Ide o precedens, ktorý sa vo vedeckom výskume nikdy predtým nestal.

Podľa Josepha Bergera, významného člena APA, sledovaným cieľom nebolo dospieť k definitívnemu vedeckému rozhodnutiu o homosexualite, ale vytvoriť priaznivú klímu na zmenšenie intolerancie voči homosexuálom. Keďže členom APA bolo podsúvané, že ide o vytvorenie klímy, ich hlasovanie bolo zneužité a neprávom interpretované ako vedecká výpoveď. Následkom však bolo aj to, že sa dokonca začala zakazovať akákoľvek diskusia o tejto téme.

V roku 2001 sa realizovala na vzorke 942 dospelých porovnávacia štúdia výskytu traumy zneužitia v detstve medzi heterosexuálmi a nie – heterosexuálmi. Podľa autorov štúdie 46 % homosexuálnych mužov a 22% lesbických žien uviedlo homosexuálne zneužitie, ktoré prežili vo svojom detstve. Heterosexuálni muži uviedli len 7% prípadov prežitého homosexuálneho zneužitia v detstve a heterosexuálne ženy len 1%. Štúdia: Tomeo, M., Templer, D., Anderson, S., Kotler, D. Does Childhood Sexual Abuse Influence Later Sexual Orientation? Comparative Data of Childhood and Adolescente Molestation in Heterosexual and Homosexual Persons.

Martensen-Larsen uvádza, že štvornásobný počet homosexuálov v porovnaní s heterosexuálmi stratilo otca pred 15. rokom života.

Sagir a Robins uvádzajú podobne: 35 % homosexuálov a 46 % lesbičiek stratilo jedného rodiča pred 15 rokom života, oproti len 12 % heterosexuálnych mužov a 7 % heterosexuálnych žien. Saghir a Robins tiež uvádzajú, že 84 % homosexuálov malo negatívny obraz svojho otca, pričom podobný negatívny obraz otca malo len 18 % heterosexuálov.

Rozsiahla vedecká štúdia medzi takmer piatimi tisícmi homosexuálnych mužov dospela k záveru, že väčšina z nich mala 50 alebo viac celoživotných sexuálnych partnerov a vyše 80% z nich malo análny styk s aspoň niektorými svojimi partnermi za posledné dva roky (Kaslow, R. A. a spol.: The Multicenter AIDS Cohort Study)

Rozšírenú promiskuitu u homosexuálov nepriamo potvrdzuje i výskum Americkej asociácie verejného zdravia, podľa ktorého 78 % homosexuálov v tomto výskume bolo nakazených sexuálne prenosnými chorobami.

Štúdia z roku 1978 zistila, že 43% homosexuálnych mužov malo styk s päťsto alebo viac partnermi a 28% malo tisíc alebo viac partnerov. 79% povedalo, že viac ako polovica ich partnerov boli neznámi ľudia (Bell, A. P., Weinberg, M. S.: Homosexualities: A Study of Diversity Among Men and Women).

www.hlavnespravy.sk