Nemám priateľov

Nikdy som podobné problémy neriešila pomocou virtuálneho sveta,ale už neviem,ako dalej. Mám 16 rokov,som druháčka na strednej škole a úprimne nemám žiadnych priateľov-a to myslím úprimne a naozaj vážne.Už dva roky žijem v streotype-domov-škola-domov-škola.Svoj volný čas trávim zvyčajne iba s rodinou a to po čase človeku začne liezť na nervy-ked ste stále s tými istými ludmi, 7 dní v týždni v tom istom priestore.Milujem svoju rodinu ale chcela by som mat aj priatelov a obklopenie inými ludmi.Pokúšala som sa začať chodiť na krúžky-chcela som začať hrať na husle,ale všetko bolo obsadene,chcela som sa venovat aj nejakemu športu,ale v mojom veku už zvyčajne neprimajú nových členov,ale aj tak,samej sa mi nikde nechce :(Ked som chodila na základnú školu mala som kamarátky a podobné problémy som neriešila-boli sme také super deti,chodili sme spolu von,na zmrzlinu,venčit psov,do kina,na výlety,dlhé rozhovory a dobrodrúžstva(do očí sa mi hrnu slzy,že tieto zážitky su už minulostou a nikdy sa nezopakuju).Zlom nastal s odchodom na strednú školu.Myslela som si,že si tam nájdem dobrých priatelov a všetko bude v poriadku,ale úprimne...nezapadla som do kolektívu.Moji spolužiaci sa rýchlo rozdelili do skupín a ja som nikam nezapadla.Jedni maju záluby ako-pitie,párty,druhí(baby)- sú posadnuté seriálmi,filmami,aké mna nezaujímaju,dokonca maju iný vkus na knihy,preto ostávam v uzadí so slúchatkami v ušiach,knihou v ruke a dni pomaly plynú.Zvyčajne su jedináčikovia a nemaju vztah k detom(vety ako \"Ja nemusím doma robiť nič,ja mám na to ludí\"),doma neupratuju a nevedia ani nič navarit.Ja takých ludí neodsudzujem,ale to je to,čo ja zvyčajne robím-rada varím,milujem deti a obklopenie detmi a som taká žienka domáca.Mám tam jednu kamarátku z bývalej školy,ale ona so mnou trávi čas iba v škole a po škole so mnou nechce mať nič spoločné :( .Ked sa pýtate,čo sa stalo s mojim kamarátkami zo základnej školy,možem povedat,len to,že zanikli.Každým dnom ma prekvapuje fakt,ako sa človek môže zmenit v takom krátkom intervale času.Majú nových priatelov,zmenili sa,každa chodí na nejakú inú školu a nie sme v kontakte už 3 roky.Raz som jednu dokonca priamo pozvala von,aby sa to opäť obnovilo,ale zistila som,že som urobila chybu-z mojej detskej kamaratky bola troska-zdrogovana,so zalubou v piti a s 30ročným frajerom,radšej som to nechala tak a viac sa neozvala.Vyčerpala som všetky možnosti,neviem si najst priatelov,neviem najst normalnu kamaratku/ta alebo kolektiv na travenie spoločných chvil.Rada by som mala niekoho s kým by som mohla ist von,nachvilu na všetko zabudnut,porozprávať sa,ist do kina,jednoducho spolu tráviť čas,ako to robia ostatní,len ja nie. Keby som mala samú seba opísať,tak by som povedla,že som nevýrazný človek,tichý introver,melanchonik a v niektorých situáciách aj flegmatik .Ked však niekoho poznám lepšie viem byť dobrý priatel,viem poskytnúť doveru,som otvorená novým možnostiam,zábave,humoru a smiechu,milujem smiech.Neviem v čom je problém,možno som ludom nesypatická,ale neviem prečo...nie som namyslená,nemaju mi čo závidiet,nie som ani egoista,práve naopak-egoizmus neznášam.Jeden človek mi raz povedal,že možno je problém v tom,že sa snažím byť až príliš milá....naozaj sa snažím byť k ludom dobrá(nie vždy,ale vačšinou xD) a dokonca sa viem aj obetovať pre šťastie iných,ale ako každému človeku mi \"nesadne\" každý.Neviem,či cítim z ludi nejakú energiu,ale s niektorými ludmi sa viem spontánne porozpravat o všetkom,ale z niektorých niekedy akokeby niečo cítim-niečo,čo mi bráni sa uvolnit,rozprávať alebo udržiavať očný kontakt,neviem,čo to je.Tým,že som už tak dlho izolovaná,začínam mať s prítomnosti ludí trochu strach a nechcem ho dalej rozvýjat,naopak zastavit a potlačiť.Potrebovala by som radu,pomoc,iskru svetla na konci tunela....preto vás žiadam,ktokoľvek ste...dajte mi radu a ja vám budem vdačná :)