Dobrý deň. Ani neviem ako mám začať. Mám ešte len 17 rokov a cítim sa čím ďalej tým viac akoby môj život nemal vôbec zmysel. Viem že má, ale ja to tak nedokážem vidieť, už nevládzem. Neviem sa z ničoho úprimne tešiť, stále cítim v sebe prázdno. Už ma to nebaví, chodím aj psychológovi ale nepomáha to. Začalo to asi pred štyrmi rokmi, keď som strašne chcela schudnúť a všetci mi vraveli aká som tučná. Ani to nemysleli až tak vážne ale ja som dosť citlivá, možno ma to ovplyvnilo. Mala som strach z ľudí, z ich reakcií, ako ma budú brať a podobne. Medzitým ako som chudla, skúšala som všetko možné a v podstate aj teraz keď už som ako tak chudá, necítim sa tak a to ako jem alebo koľko sa hýbem ovplyvňuje celý môj deň. Som si vedomá toho že mám už čo dočinenia z PPP. Brala som všetko celkom ok, k tomu sa však pridalo to, že som sa zaľúbila do dievčaťa. Možno si niekto povie že čo ja môžem vedieť čo to je niekoho ľúbiť, že som ešte dieťa, ale už to trvá tri roky. A aj keď moji rodičia dúfajú, že sa moja orientácia nejakým zázrakom zmení, ja mám taký tichý pocit že nie. Mne osobne to už nevadí. Ide však o to že som v podstate zničila sama seba. Dosť dlho som dúfala že to dievča, moja kamarátka, bude na tom podobne. A nebola. A ja som strašne dlhé obdobie strávila tým že som riešila ju a jej frajerov, pomáhala som im ako sa dalo aj keď sa hádali a pod. A za tú dobu sa stalo tak veľa vecí že mám pocit že ma to úplne vysalo. Všetky emócie úplne všetko. Asi som bola poriadne hlúpa že som to nechala zájsť takto ďaleko nechala som sa zničiť vlastnými pocitmi. Momentálne sa cítim ako prázdna schránka, ktorú nič nebaví, ktorá neustále rieši svoju postavu a jedlo. Keď vidím ako sa všetci smejú, chodia von, majú vzťahy kde sa môžu na niekoho obrátiť. Tak prečo to ja jednoducho nedokážem? Zabudnúť na všetko čo sa stalo, zabudnúť už konečne aj na to dievča a prestať riešiť jedlo? Nálady sa mi menia ako na bežiacom páse, kamaráti už tiež nevedia čo so mnou. A ja sa už nevyznám ani v tom čo sama cítim, aké pocity vlastne zajedám a dokedy to vydržím.
