Ako mať rada samú seba, keď neviem vystáť mojich rodičov? Prečo by som mala byť ako ostatní, kt. vyrastali v normálnych rodinách a tváriť sa, že je všetko ok? S myšlienkou, že som len nechcené decko, prečo by som mala vykazovať rovnaké správanie? Ako sa to dá? Napriek tomu, že som dobrá žiačka, nemám žiadnu sebadôveru, ako mám mať rada rodičov či odpustiť im, keď ONI sú tohto príčinou? Ked ONI sú príčinou všetkých mojich problémov? Prečo si jednoducho obaja nespravili a takisto aj mne láskavosť a neišli so mnou na potrat? Mama pochádza z katolíckej rodiny, takže by sa to nepatrilo, dbá viacej na zvyky v rodine a reči iných ľudí ako na šťastie svojich detí.
Nedbali na nič, keď sa brali. Typujem, že sa brali len na základe fyzickej príťažlivosti /tak to aj dopadlo/, lebo aj momentálne si podľa toho vyberajú, hovoria, že toho a tú by určite nechceli lebo vyzerá tak a tak. Nikdy sa nemali skutočne radi. Nikoho z nás neplánovali. Som len výsledkom "nehody" resp. ich sexuálnej rozkoše a bezhlavého manželstva/vzťahu. Pri každom bola mama posielaná na potrat. Pri každom nešla. Sme 3 súrodenci.
Preto mám doslova odpor k sexu. Ďalšia moja úchylka je, že ma priťahujú starší muži. Už od prvého roč. na strednej sa mi páči jeden môj učiteľ, bohužiaľ som to nedokázala zakryť, bolo to na mne dosť vidno, vedia to všetci, vrátane neho, ale nikto sa k tomu nevyjadruje, je to také verejné tajomstvo.
Najhoršie je, že neviem ani vystáť svoj výzor - podobám sa na nich. Čo nie je nič neobvyklé pri rodičoch a deťoch, ale ked sa podobáte na niekoho koho neznášate, potom vám to vadí a nedokážete mať radi sami seba.
Triedna a všetci spolužiaci ma stále podpichujú prečo si neverím, že spravím maturu, prečo sa tak bojím a pod. Nechápu, že ja už mám od narodenia v mozgu zakódovaný pocit menejcennosti.
Aj dneska začala triedna, ale zas čo sa týka sebavedomia, že by som si potrebovala nájsť muža, čo mi ho zvýši, že nechápe že taká šikovná pekná múdra ho nemá a potom samozrejme začala, kto by to mohol byť...No hrôza, ale ona je tiež taký prípad, že no comment
Čudujú sa nado mnou ako nad nejakým duchom, ale nič nevedia, ani si nič nezaslúžia vedieť. Nepochopili by.
A pritom ani neverím, že si nájdem niekoho, kto ma bude mať rád takú, aká som, mám pocit, že pre mňa neexistuje nikto. Netuším ako nabrať toto sebavedomie a sebadôveru, ked mám v hlave zakodovane niečo iné. Táto doba sebavedomých, v reči pohotových a uponáhľaných extrovertov nasiaknutá narcizmom hrá proti mne. Ja taká nie som.
V škole ma poznajú ako šikovnú, tichú a vždy usmiatu. No vo vnútri taká nie som.
Verte, že nikomu o tomto nehovorím, ani im, ale skôr cudzím sa zdôverím ako rodine, ale aspoň niekto mi podá anonymne názor na moju povahu a situáciu, kt. spôsobili oni. Som len ich výtvorom, výsledkom prostredia, kde som vyrastala. Uff, už dlho som sa takto parádne neposťažovala, prepáčte, ale nedá sa to v sebe dusiť stále. Ďakujem za prečítanie.
