chcem upozorniť že nemám 12 rokov ale dosť na to aby som vedel o čom píšem a ako na tom som . Môj život je jedným slovom - ničota . mám za sebou 7 zamestnaní v práci psychický teror vstával som unavený aj spať som chodil unavený momentálne som nezamestnaný . mám psychiku na dranc nemám sa komu zveriť rodina namňa kašle priateľov som už dávno stratil . Denndo denne vstávam s depresiami v hlave už mám toho dosť 5 rokov po škole a môj život sa takto hrozne zvrtol . Bojím sa že raz skončím na ulici rodina neuší ani vo sne čo mi je . Moja mama si zomňa uťahuje ( to nikdy nerobievala) že som neschopák , že vyžieram , všetko jej namne vadí namiesto psychickej podpory mám teror . Kôli tomu že nemám pracu už prichádzam aj o tých o ktorých som si myslel že sú iní . Čítal som rôzne články o samovražde mnohým sa to podarilo mnhoým nie jedno je ale isté takto to dalej nejde a ja už prichádzam aj o zbytok zdravého rozumu čo mám . Nemám človeka ktorý by mi rozumel . Žijem v oblasti kde je to sprácou naozaj mizerne a veľa krát túžim po odchode ale nemám ku komu ani kam - som tu vo väzení a len čakám na deň kedy mi naozaj prepne a urobím niečo zlé ..nikdy som nechcel takýto život nenávidim ho keby to bol mesiac dobre pohoda ale 5 rokov ? už sa ani nedokážem z ničoho tešiť , samá pretvárka ale plač vo vnútri . ked na fb napíšem že je mi nanič a že chcem umrieť nikto nezareaguje nenapíše ani z rodiny . ako mám dať o sebe vedieť že aj ja tu som že hcem žiť nie prežívať ? či fakt len čakať až bude neskoro . Ja už naozaj neviem !
Načo toto už všetko je?
"už sa ani nedokážem z ničoho tešiť , samá pretvárka ale plač vo vnútri "
Ako rád by som vedel ako napraviť tento stav.
Momentálne mám 22rokov presne toto zažívam už od svojich 18stich rokov.
Snažil som sa robiť veci ktoré ma bavili, dokonca som si kúpil veci ktoré ma pred tým spravili šťastným no teraz nič, ako keby si sedel v izbe a pozeral sa do steny.
Rovnako to je s robotou najprv som robil rok potom som dal výpoveď, nezvládal som to psychicky hoci to bola manuálna práca, ale tie pocity spolu s prácou.....
Po roku som znova nastúpil do práce za mesiac to začalo znovu.
Nenadávam na nič, len že neviem pochopiť čo sa to so mnou stalo bol som psychicky úplne v poriadku.
Behom roka sa to zmenilo natoľko že su za mnou 2 amatérske pokusy o samovraždu ktoré som ani psychiatrovi nepovedal.
Posledná vec ktorú by som chcel spomenúť.
Nečakaj že ti psychológ alebo psychiater pomôže, opýta sa ťa zopár otázok dá ti spraviť zopár testov, spraví zápis a môžeš ísť domov. Žiadny záver.
Z môjho pohľadu: Buď sa ti tie stavy zmenia samé od seba.
Buď ti ich zmenia umelou cestou (psyhofarmaká), alebo sa môžeš zabiť.
A to teraz myslím sakramentsky vážne, z prístupu môjho psychológa to tak vychádza.
Z Moraviec máš blízko do Nitry a tam to s prácou mizerné nie je. O kus ďalej v Trnave a okolí sa tiež zamestnáš, kebyže chceš.
Sú dva typy ľudí.
1) Tí prví začnú od seba. Nebudú nečinne sedieť doma a čakať, že im spadne všetko z neba, ale hľadať si tú 8., 9., 10. robotu, aby boli samostatní. V tej práci sa zoznámia s novými ľuďmi, z ktorých sa niektorí stanú ich priateľmi. V kolektíve je veľká pravdepodobnosť, že sa nájde aj lepšia kamarátka, s ktorou to časom môže prejsť na vyššiu úroveň. Toto všetko sú reálne možnosti.
2) Tí druhí budú všetko preklínať, nadávať na rodičov a všetkých ostatných, ktorí podľa nich môžu za ich horší život, pritom to nie je pravda. Všetko majú vo vlastných rukách. Problém je v tom, že si nevedia vážiť to, čo majú, čiže domov a zdravie, pretože aj o to sa dá ľahko prísť.
Máš 23 rokov, vzchop sa, začni od nuly a pomaly buduj to, o čom snívaš. Ak chceš vlastný byt, musíš začať zarábať, postaviť sa na vlastné nohy a to sám. Priatelia ti v tom nepomôžu. Všetko je na tebe, ako sa k tomu postavíš.
PREČO ZAKLADÁŠ ROVNAKÚ TÉMU DVAKRÁT?
