Ahoj, moj problem spociva v tom ze sa mi praca znechutila. Zacalo to ked som sa vratila z dovolenky,zrazu som mala hroznu depku ked som mala ist na odpolednu alebo prezcas. Zo zaciatku sme si s partnerom mysleli ze som na nom zavisla a proste kazdu chvilu ktoru mozem chcem byt s nim,lenze on teraz na tyzden jazdi prec,je doma len sobotu a v nedelu po obede odchadza a ja to zvladam dobre,volame si atd. Ale v praci je to katastrofa,myslela som ze mi prezcas vadit nebude ked som stejne sama doma,ale vadi,som mrzuta,chce sa mi plakat a mam pocit ze sa len stazujem. Teraz nam to navyskli na 2 prezcasy tyzdne a este aj sobotu,to som uz nezvladla a v praci sa zhrutila, a kedze som sa ozvala tak som dostala vynadano od sefa, ze mozem dat vypoved ked to nezvladam ale stejne ma pustia za 2 mesiace. Tak mi doktor dal potvrdenie ze prezcas robit nemozem kvoli zdravotnemu stavu,kedze mam glaukom a pracu narocnu na oci,no uz za mnou boli ze ked sa nestihne zakazka nebudeme mat na vianoce dovolenku. Tym ma zase dostali, takze nejaky prezcas asi robit budem. Ale bojim sa ist do prace co po mne zase budu chciet, pripadam si hlupo kedze su tam zenske starsie ako ja, z detmi a zvladaju to a ja som uplne mimo,len placem. Teraz mam v plane tam skoncit a hladam si novu pracu,lenze tuna je to vsade tak, proste makat a makat a ja sa bojim ze nezvladnem ziadnu pracu,ze pri kazdom natlaku,prezcase,odpolednej sa zlozim. Priatel mi vravi ze proste nezvladam tu konkretnu pracu,ze si zozeniem nieco co ma bude zaujimat a bude to dobre ale ja mam pocit ze nezvladnem ziadnu pracu. Stretli ste sa s tym niekto? Ako sa z toho zamotaneho kruhu dostat?
Strach z prace
Ahoj,
ja sa cítim podobne, mám aj presne také isté problémy - zdravotné ako opisuješ... Asi od augusta mi býva zle od žalúdka, preháňa ma, búšenie srdca, hrča v krku, pocit na odpadnutie, a že sa zadusím tou hrčou, napína ma na vracanie.... Urobili mi kopec vyšetrení, lebo kooooonečne som išla na dlhšiu PN-ku t.j. viac ako týždeň, aj to mi dajú v práci vyžrať.... ale ako som to tu na fóre už aj písala, nezistili mi zatiaľ nič. Mala som vysoký tlak, bola som niekoľkokrát na pohotovosti, aj som si poležala v nemocnici , najprv na internom, potom na infekčnom a výsledok, nezistili mi zatiaľ nič.... Niektoré výsledky ešte nemám, ale myslím si, že mám panickú poruchu. Svoju prácu neznášam, stále dookola to isté, do termínu stihnúť veci, práca sa zväčšuje - jej množstvo, a nie zmenšuje.... Nenávidím svoju prácu, lenže bývam v malom meste, kde práce niet, tak mi rodina hovorí, že musím vydržať. Mám aj dve malé deti, a bez jedného príjmu, sa to proste nedá.... Asi mám panickú poruchu, ktorá sa takto prejavuje.... ale je to preto, že sa mi toho nazbieralo za posledné roky toho dosť, všetko som musela riešiť, chodiť do práce, pracujem už 12 rokov, a ešte som nikdy nemala takú pravú dovolenku, furt len robota,.... do toho prišli deti, nedávno mi zomrela mama.... no nakopilo sa... a teraz, ked som na PN-ke zisťujem, ako mi je dobre bez práce.....:-))). Fakt, normálne som šťastná, že tam nechodím, ale ked si predstavím, aký kopec roboty si tam na mňa počká, tak ma z toho chytá panika.... zase mi začína byť zle.... Bola som aj u psychiatričky, ktorá mi dala lieky , zatiaľ ich neberiem, ale začnem od piatku, lebo mám ešte absolvovať nejaké vyšetrenia, a potom začnem užívať ADčka (anitidepresíva). Ale vieš, čo mne pomáha, vedomie, že nie som jediná, čo svoju prácu neznáša, je kooooopa koooopa takých ľudí, len sa každý tvári, že tam chodí rád, ale nie je to tak.... Keby sme nemuseli bývať, jesť a obliekať sa, živiť rodinu, tak asi nikto nepracuje.....:-). Tak sa drž, a prípadne zájdi za nejakou psychiatričkou, a možno Ti pomôže....Ja dúfam, že ked začnem brať lieky, že mi bude lepšie....a nebudem si to tak ťažko brať.... Dúfam....
Keď som prišla na skúšobný deň do každej práce tak som to tam nezvládala ani psychicky a ani fyzicky.
Áno chcela by som pracovať ale nechcem sa zotročiť.
Neviem sa sústrediť robí mi to problém, mám chatravú pamäť, som ospalá, unavená a vyčerpaná, bez energie. A tie neúspechy sa vo mne zapísali do duše.
Ale ja chcem bojovať. Nechcem sa vzdať. Čím viac som na dne tým viac bojujem. Chcem niečo získať niečo mať. Ale psychická a fyzická sila mi na to nestačí. Som veľmi nerozhodná a impulzívna a ešte k tomu aj tvrdohlavá.
S priateľom som 6 rokov. Nie som vydatá, Nemám deti. Nemáme kde bývať. A ani neviem či si ma chce vziať. Neviem nič. Tieto otázky si neustále kladiem a robí mi to len úzkosť. Nie sú prachy. Nie je práca. Nie je nič. A ani neviem či ma miluje. Nikdy mi nepovedal : Milujem ťa. A máme čudný vzťah vidíme sa len jeden krát do týždňa. Ja ho veľmi dobre nepoznám tak ako by som chcela. Moderný vzťah je o ničom. Nie je o láska, úcte, nehe a tak. Je len o sexe, kariére, vypočitavosti a iných zlých zvrátených veciach.
Ja sa skor bojim toho ze ziadnu pracu zvladat nebudem. Pripada mi ze v mojom zivote nema nic zmysel, proste len prezivam kazdy den v praci a o vikendu pride partner a spravime co je nutne a uz je prec. Z ludi fobiu nemam, skor naopak v praci je ticho, kazdy ma sluchatka nerozpravame sa a to sa potom htozne tahne a premyslam nad hlupostami. Premyslam ze by som chcela rodinu, ale potom si zase poviem ze nechcem dieta pokial nie som nejako vysporiadana so zivotom, ved potom budem musiet zase do prace
pokail ti nema robit praca radost tak o com to je
Mě žádnou řečí nikdo nepřesvědčí
pro mě práce je největší nebezpečí
-odkaz odstránený-
Ahoj, presne viem co prezivas...U mna to zacalo ked som pracovala v zahranici pred 7rokmi, odvtedy je raz lepsie inokedy horsie. Ale pravda je, ze som odvtedy nemala pracu na plny uvazok. Nic nesetrim, iba prezivam. Nezvladam chodit do prace, kontakt s ludmi, so sefom. Iba sa premaham ked musim, uzivam lieky na ukludnenie. Myslim, ze mam socialnu fobiu. Mavala som strasne panicke ataky, minuly rok sa mi to vratilo. Je to zacarovany kruh. Pocitujem casto uzkost, mavam bolesti krcnej chrbtice, busenie... Lieky nechcem, mam iba bylinkove, ale neviem ako dlho to este vydrzim. Potrebovala by som pracu s partnerom, aby sme boli spolu, aby som nemusela autobusom, alebo travit den v praci s cudzimi ludmi ci sefom, ale tazko taku zohnat, nechcem partnera tahat z jeho prace a tam zeny nerobia. Tazko mi je zit takyto zivot, ale este nechcem umriet:(
Ahoj, presne viem co prezivas...U mna to zacalo ked som pracovala v zahranici pred 7rokmi, odvtedy je raz lepsie inokedy horsie. Ale pravda je, ze som odvtedy nemala pracu na plny uvazok. Nic nesetrim, iba prezivam. Nezvladam chodit do prace, kontakt s ludmi, so sefom. Iba sa premaham ked musim, uzivam lieky na ukludnenie. Myslim, ze mam socialnu fobiu. Mavala som strasne panicke ataky, minuly rok sa mi to vratilo. Je to zacarovany kruh. Pocitujem casto uzkost, mavam bolesti krcnej chrbtice, busenie... Lieky nechcem, mam iba bylinkove, ale neviem ako dlho to este vydrzim. Potrebovala by som pracu s partnerom, aby sme boli spolu, aby som nemusela autobusom, alebo travit den v praci s cudzimi ludmi ci sefom, ale tazko taku zohnat, nechcem partnera tahat z jeho prace a tam zeny nerobia. Tazko mi je zit takyto zivot, ale este nechcem umriet:(
Zabudla som dodat ze sa to uz prejavuje na zdravi, zacala som chudnut, nechuti mi jest, ked nemam prezcas a som v klude tak sa dokazem normalne s chutou najest, smejem sa,robim si program, nakupujem darceky na vianoce tesim sa z malickosti. Ale ked viem ze je nieco v praci,ze mam prezcas,alebo je nejaky pruse nemozem jest, stale ma davy na zvracanie aj som par krat zvracala, z toho ma uz boli hlava,mota sa so mnou, som unvena.
