PANICKÁ ÚZKOSŤ - čítajte

Nepíšem sem s problémom, ani o radu, ani o pomoc, chcem tú pomoc poskytnúť vám. Pretože veľmi dobre viem, aké sú panické úzkosti neznesiteľne odporné a životobmedzujúce a viem ako neskutočne by som vtedy uvítala zrovna takýto príspevok. Prvé čo potrebujete hneď zaručene na začiatok vedieť: NEZOMRIETE, NEOMDLIETE, NEZBLÁZNITE SA, A HLAVNE! NIJAKO SA VÁM NEPODPÍŠU NA PSYCHIKE.
Áno, aj keď to počas záchvatu znie akokoľvek nereálne, verte mi, nič nie je lepšie, pokiaľ tieto slová počujete od klinickej psychologičky. Hneď ako druhá vec čo potrebujete vedieť: NECHOĎŤE S TÝM K DOKTOROM, ALE KU KLINICKÝM PSYCHOLÓGOM! Nikto s doktorov nepozná panickú poruchu. Preto s tým určite nechoďte k svojej doktorke ani na pohotovosť, namierte to čo najskôr na klinickú psychológiu a v žiadnom prípade tú návštevu neodkladajte! Je to to najlepšie riešenie! Ale pozor, nehľadajte psychológov, ktorí riešia skôr veci čo sa týkajú vzťahov a podobných vecí. Tiež nebudú poznať panickú poruchu. HĽADAJTE PSYCHOLÓGOV TAK DLHO, KÝM VÁS ONI SAMI NEUISTIA O TOM, ŽE VAŠU DIAGNÓZU POZNAJÚ. To sú asi tie najdôležitejšie veci čo potrebujete vedieť hneď. Ďaľšia veľmi dôležitá vec, neverte všetkému čo je napísané v článkoch a čo o tom bohužial neoboznámení jedinci šíria. Reči ako "panická porucha patrí na psychiatriu, je to závažný problém, nedokážem s tým už ani výsť von, vyliečiť sa dá len pomocou antidepresív.." NEVERTE IM. Panická porucha je naopak bežná, nepatrí na psychiatriu, nie je vôbec závažná a toho sprievodného deptajúceho strachu sa dá zbaviť doslova lusknutím prstu. A to si vážne nerobím srandu. A čím rýchlejšie vyhľadáte odbornú pomoc, tým skor budete mať svätý pokoj. Poviem vám, ako ma táto nepríjemná vec terorizovala jeden celý rok. Bola som vonku začiatkom prázdnin s kamarátkami na korčuliach od 7:00 do 16:00 vonku, bez jedla a skoro bez vody, domov som prišla úplne vyčerpaná a bum, panická porucha bola na svete. (mala som vtedy 15) Nastúpila hneď ako som išla spať. Pochytil ma nepodmienený prudký strach a veľmi sa mi rozbúchalo srdce. Hrozne som sa naľakala, myslela som si že dostanem infarkt alebo že zomriem. Hneď po pár dňoch som išla na pohotovosť s tým, že mi hrozne bije srdce. Tam ma veľmi neohľaduplná teta vysmiala so slovami, že tlak mám dobrý, mám sa začať hýbať a vypiť denne 3 litre vody. Odišla som domov a a teda tomu nevenovala takú pozornosť. Keďže záchvaty strachu ma skoro každú noc terorizovali naďalej, navštívila som svoju detskú doktorku, ktorá taktiež nemala šajnu o tom, čo mi je. Poslala ma na EKG vyšetrenie, na sono brucha a podržte sa, aj na gastroenterológiu! Bola som len na tom EKG, kde nezistili absolútne nič. Keďže sa mi dostalo cez google informácia o panických poruchách a o sprievodných znakoch, trochu sa mi uľavilo. Ale len nachvílu. Opäť sa objavil hrozný strach. Bála som sa jediného, mala som nastúpiť na moju vytúženú strednú školu a mala som veľký strach, že mi panická porucha úplne znemožní nástup. Obavy boli opodstatnené, kedže deň pred nástupom na intrák sa záchvat opäť objavil. Stalo sa ale čosi úplne neočakávané. Na intráku aj v škole bol absolútny pokoj. Ani náznak panickej poruchy. Celý prvý mesiac som sa vytešovala z toho, že mám konečne pokoj. Ale keďže som stále odkladala návštevu psychologičky, záchvaty sa vrátili. ALE, objavovali sa len cez víkendy, doma a skoro vždy pred spaním. Čo spôsobilo to, že som odrazu bola na intráku radšej ako doma, a dostalo sa to až k tomu, že som skoro až plakala, keď som musela ísť domov a hlavne voči svojej izbe som si vypestovala hrozný odpor a niekedy som spávala na gauči. Asi po štyroch mesiacoch sa stal ďaľší problém. Vyvolal sa mi záchvat taký, že trval skoro 6 dní! A to naozaj nechcete zažiť. Sústavný zožierajúci strach takých rozmerov, že máte pocit, že už nikdy nebudete normálne fungovať, že zomriete, že skončíte na psychiatrii, no proste čosi strašné čo nikdy nikomu neprajem zažiť a nič horšie som asi za svoj krátky život nezažila. Vtedy som bola doma celý týždeň, každý deň tak po tri guajacurany. (Liek na upokojenie) Bežne stačil jeden a úplné ukľudnenie, a odrazu nestačili ani dva naraz. (Ešte musím podotknúť, že som nikdy nemala žiaden osobný problém, nijaké depresívne stavy, a vyrovnaná som viac než dosť.) S takýmto stresom som som vychodila celý prvý ročník. Dostala som sa pred prázdninami ešte k jednej psychologičke, ktorá síce vedela odbúrať stres, ale netušila čo je panická porucha, a aj na neurológiu, odkiaľ ma doslova poslali preč. Už doslova zo zúfalstva som hneď v polovici júna prišla na kliniku, ku klinickej psychologičke. Dokým som k nej neprišla, už som brala každý deň po minimálne jeden guajacuran. Keď som od nej odchádzala som odvtedy nezobrala ANI JEDEN. Väčšiu úľavu som ešte nezažila. Začala som jej už asi po stýkrát omielať to, čo som hovorila všade kde som prišla, a doslova ma zaskočila. Prerušila ma a povedala že takéto stavy pozná veľmi dobre a že niesom ani prvá ani posledná, ktorá s k nej s panickou poruchou prišla. Jednoducho mi vysvetlila ako to celé je a že preto mám už doslova traumu spať vo vlastnej posteli, lebo som tam mala svoj prvý záchvat. Urobila so mnou jedno relaxačné cvičenie, doporučila PERSEN 3x denne, povedala 2 cviky na instatné stopnutie záchvatu a už som kráčala domov. Odvtedy sa u mňa záchvat neobjavil asi dobré dva týždne a keď znova prišiel, už som si z toho nerobila vôbec hlavu. Odvtedy záchvaty už len odznievajú, a aj keď sa znova nepríjemne objavia, dám PERSEN, urobím cvičenie a je zase pokoj.
Aby som bola konkrétna, bola to pani klinická psychologička z PIEŠŤANSKEJ KLINIKY, takže pokiaľ to máte blízko a nepozná to okolo vás žiaden odborník, šup priamočiaro ihneď k nej! Dúfam, že vám tento príspevok pomohol, pre info, teraz mám 16, a asi 3 mesiace po "terapii" a až teraz som sa dočkala toho vytúženého stavu, kedy si môžte povedať, že už máte po tom. Takže neváhajte a hľadajte odborníkov. Nerobte tú istú chybu, a neodkladajte tú návštevu. Držím vám palce a verím, že to zvládnete rovnako ako ja a to už je čo povedať.