Partner má o 5 rokov viac ako ja, vyštudovaný manažér, v práci dosiahol veľké úspechy, má dobrý plat, darí sa mu. Sme spolu 8,5 rok.
Nakoľko on žije v ČR a ja tu na SR, tak máme sťažené stretávanie, ale aspoň na dva víkendy sa vidíme do mesiaca. BuĎ príde on, alebo ja za ním. Zo začiatku to bolo iba také sladké stredoškolské, spoznali sme sa na dovolenke pri mori na zájazde, a tak sme si padli do oka a bolo to. Láska ako hrom, ktorá nás úplne opantala.
Najhoršia by ale nebola diaľka,ale to ako sa začal správať,odkedy ma vedúcu pozíciu vo firme, všetci mu hovoria" čo by sme tu bez teba robili, nenájdeme náhradu"a pod. vypracoval sa dosť na to,ako krátko ešte pracuje. Ja som mladá žaba, ktorá len končí VŠ.´, on už dlho zarába. Moja škola je ale nič oproti jeho škole, podceňuje ma, stále na každom kroku, berie ma ako menejcennú, ako dieťa v lienkach, akoby bol môj otec,a pritom je to iba 5 rokov medzi nami
rozdiel.
Vždy bol veľmi prudký človek, sebavedomý, ktorý rád dával najavo,aký je nenahraditeľný. Vždy bol dominantný, muselo byť podľa neho, aj keď som mu naznačila, že " takto sa správať nebudeš", tak sa správal. Vždy prekračoval stanovené medze. Ja ako slabá žena, a ešte aj mladá som si to neuvedomovala,až teraz. Ale vždy ma dostal tam,kam chcel on. Bola som ako poslušná tupka, čo ide všade za ním, nikoho iného som nemala, aj ke´d sa mi všelijakí núkali,tak som strávila celú mladosť od 16 tich s ním, už on mal 21 rokov.´vtedy.
Je dominantný, ni mu nie je dobré, navarím- zle je, nenavrím ešte horšie, všetko,čo poviem si pamätá,a pri prvej príležitosti mi to šplechne do tvári, buzeruje ma za to,keď zle upracem, nie podľa jeho predstáv, tvrdí mi,že neviem dobre variť, hoci sa snažím. Nikdy neocenil moju snahu niečo upratať, alebo navariť. Nikdy mi nepovedal, od srdca, že som šikovná, keď som zoštátnicovala na BC s Ačkami tak mi ledva potriasol rukou a dal kvet, lebo nezniesol, že on mal hrošie výsledky. Tak je rival, vždy a všade. celá rodina bola na mńa pyšná a on mi zahlásil, že "veď taká ľahká škola,to by každý dal,"..(áno, mal ťažšiu školu,ale ako musí ma podceňovať?)
Nebol takýto stále, zhoršilo sa to odkedy je v mužskom koleektíve a má potrebu ma dávať dole, padli aj frzy typu" načo máš mozog, používaj ho", alebo "ty si totálne tupá a sprostá" v zápale hnevu.
celá rodina ma obdivuje,aká som úžasná, krásna, vzdelaná, ako robím radosť všetkým, ale on ma nevie doceniť, podcenuje ma a čiastočne ponižuje.
Minule sme hrali vedomostný kvíz doma, a samozrejme, vyhrala som,lebo všeobecný prehľad mám geniálny, on až tak nie. A nemohol to prežiť.
Doťahovali sme sa raz, že kto má pravdu v našich slovných súbojoch, že sa o dačom rozprávame," jak sa volal ten herec, čo ..."..a potom na to prídeme vyguglime to,alebo tak a samozrejme, je to 50:50...a on mi povie," mám pravdu v 99% našich súbojov".
Otázka po mojom vyrozprávaní, prepáčte za obsiahlosť:
ˇČo mám robiť, aby si ma viac vážil? je tu možnosť ?Na stanovovanie hraníc je prineskoro. Ako to riešite vy ženy?
Ďakujem
