Dobrý deň, chcela by som sa opýtať ako riešite zbytočné premýšľanie? Som negatívny človek, ktorý vždy myslí na ten najhorší možný scenár, a ten potom dokola rozoberá. Napríklad pred štátnicami som mala veľký stres priam paniku ako sa postavím pred 5 cudzích ľudí a začnem im rozprávať o mojej práci, keď si sama neverím, myslím si že tá práca je zlá. Posledné dni pred štátnicami boli vážne hrozné, pociťovala som návaly paniky, plaču, a stále som si hovorila že aj keby som to nespravila že to nevadí pôjdem na opravný, ale nič nepomáhalo. A poslednú noc som celú nespala, bola som v jednom krči a v hlave sa mi premietali iba scenáre ako sa tam zrútim pred komisiou ako nič nepoviem, ako sa ma budú pýtať otázky na ktoré neviem odpovedať. Rozmýšľala som aj nad tým že tam vôbec nepôjdem a to som strávila posledné 3 týždne učením sa 90 otázok a chcela som to všetko zahodiť kvôli obhajobe bakalárky. Ale najväčší gól je v tom že som dopadla asi najlepšie z mojich spolužiakov. A teraz to isté s prácou išla som sa nahlásiť k šéfovi ako sme sa v marci dohodli, on povedal že sa mám dohodnúť s dievčatami ktoré si píšu tie smeny. Keď som tam prišla tam sa začali rozčuľovať že už je veľa brigádničiek že som sa mala skôr ozvať, ale tak nevedela som že aj im som sa mala ozvať a nie len šéfovi. Mám tam ísť o týždeň a už teraz mám myšlienky typu: oni ma tam nechcú, isto si myslia že som neschopná (robila som tam aj minulý rok, nikto sa nesťažoval ale aj tak si myslím že som bola najhoršia ale tak to ja asi neviem objektívne zhodnotiť) ako mi to nepôjde, a namiesto mna by mohol robiť niekto lepší. Snažím sa zamestnať prácou aby som na to nemyslela ale vždy cítim v kútiku duše ako ma to ťaží. V prvom ročníku na výške som aj skúšky neporobila pretože už som mala v hlave aká budem hrozná v práci, ako mi nič nepôjde atď. síce to nebola žiadna výhra výhra ale prežila som to. Ako v podstate všetko čoho sa obávam a aj tak sa neviem zbaviť tohto zbytočného nadmerného premýšľania že všetko dopadne zle. Ako to riešite vy ?
Prečo si zbytočne komplikujeme život ?
To bude asi nejaký psychický problém. Tiež sa občas prichytím pri takýchto veciach, ktoré mi dokážu pekne doebať plány.... a je to dosť ťažké.
Ja si myslím, že tento problém nemôžeme vyriešiť sami, ale na toto je hlavne potreba podpory okolia a keď sa nám jej nedostáva tak to je ešte horšie. Ja mám rodičov, ktorí ma stále podceňujú, otravných vedúcich v práci, čo človeka vedia zdrbať za každú maličkosť a v škole de bilných spolužiakov čo si myslia akí sú oni super lebo majú Ačka a aký som ja flákač lebo mám Dčka (ale aspoň prechádzam na skúškach, mne na známke nezáleží...).
Asi by sme mali ísť za psychológom alebo nejak sa poradiť alebo nájsť si človeka s ktorým by nám bolo príjemne a ktorý by nás prijal takých akí sme a nesúdil nás stále. Ja takých 2 kamošov mám a to mi dosť pomáha, že sa s nimi bavím o takýchto veciach a potom sa mi uľaví a viac si verím a menej ma štve kto si čo o mne myslí.
Tiež som to tak kedysi mal, to prílišne premýšľanie a predvídanie všetkých zlých scenárov. Je to zároveň aj trocha dobré, môžeš sa tak pripraviť na tie najhoršie veci no zároveň sa nesmieš nechať tými negatívnymi vecami ovplyvniť.
Z čoho plynie ta menejcennosť? Z niečoho plynúť musí. Pravdepodobne niečo čo sa stalo v minulosti. Skús nad tým porozmýšľať.
