Aby som začala neako hoci neviem ako o tejto veci sa moc lahko nehovori lebo mnohý to odsudzujú. No pre ludi ktorý nemajú problem sa to môže zdať strašne no niekomu ako dobre vychodisko ked nevidi nič ine ako beznadej. Moje pocity uzkosti sa ešte viacej stupnujú už to nezvladam. Sebevražebne myšlienky mi stale behajú po hlave. Už pre rokom to tak bolo ale to ešte nič neznamenalo aspon som si to tak namýšlala lebo som vedela že nato odvahu mať nebudem.
No tento rok je to inak myšlienky sa zdvojnásobili a zvýšila sa ich intenzita. Ale mne neako stale nedochazda že by som s tým mala neco delat. Pride mi že to neni tak važne. Hoci musim pripustiť že pred rokom som nikdy nevyhladala miesta kde by som uvažovala či skočit alebo nie. Tento rok je to inak prave že taketo miesta vyhladavam. Dokonca som bola už aj na moste ale neskočila som len som bola opreta a rozmýšlala o tom chcela som už si sadnut na ten murik no začali tade chodit ludia tak som od toho upustila a radšej odišla (SF) Od tej domy mam ich stale či idem už do parku hladam miesto kde skočiť. Mam presny plan pripraveny hladam take miesta kde by ma nikto nenašiel aspon nie hned. Mám vyhliadnutu jednu budovu je pomerne vysoka a je opustena. No ale by som sa vratila k tomu včerajšku znova som šla na ten most no teraz som sa už posadila na murik pričom nohy mi vyseli dole a rozmyšlala som.
Jedine prečo som neskočila bol fakt že mi došlo že je to dost mala vyška a pri najhoršom by som to prežila a ostala niekde na voziku tak som začala hladať inu alternativu. No v tom zasa sa tade hnalo stado ludi tak som z tade zdrhla preč kedže dole stal človek a čumel na mna. Cestou domov som si nadavala aka som len hlupa že ani ukončiť život neviem a chcela som sa zato neako potrestat tak som zobrala žiletku a pár krat som sa porezala to mi prinieslo aspon trochu ulavy.
Večer som zasa sedela pri PC naštvana sama na seba že nič neviem dotiahnut do konca. Ludia na chatu ktorých mam rada ma prehovarali aby som išla za tým mojim psychiatrom už tento týžden. No ked ja neviem. Ja si stale myslim že je to moje spravanie ešte v norme a nema zmysel mu to hovoriť. No za druhe sa bojim i toho že by ma nechal hospitalizovať keby som mu hovorila o tom ako všetko vidim čierno a o tom ako to mam naplanovane a to ako som sedela na tom muriku a v neposlednej rade i tých mojich myšlienkach ktore mi i v tejto chvili behajú po hlave a su dost sylne. Stači mi sebeneči natlak a ja som s chopna ist na most a udelat to. No na druhu stanu ked som tam šla na ten most tak ani neviem čo som si myslela snad to že som v tedy nevedela či sa vratim domov alebo nie.
Bola by som rada keby ste vyjadrili svôj názor na to či je to naozaj tak važne aby som mu to povedala alebo nie. a či by ma nechal hospitalizovať. Dakujem za odpovede
