Mam problem. Bohuzial ani ja sam neviem o co ide. Mam skoro 1,5 roka trvajuci vztah. Ja aj priatelka sme studenti a uz cca 3/4 roka byvame spolu, na intraku. vela ludi sa nam cuduje, ci nemame daku ponorku, abo daco take, ale myslim si, ze to nehrozi. Problem je najskor vo mne a neviem si s nim rady. A podstate budem rad, ak sa mi ho podari opisat. Vyrastal som s troma sestrami co na mna malo asi taky dopad, ze som dost citlivy. nikdy som nemal s nikym vazny konflikt, nikdy som sa s nikym nebil (ani ako chalan v skole). Proste som bol taky kludas. Ako som si nasiel priatelku, postupne som zistil, ze som aj ako tak ziarlivy, no nie dako extra. Taktiez sa az prehnane bojim o nu. Bojim sa toho, ze by mi mohla byt neverna, ale verim ze by toho nebola schopna, citim to tak. ale je vomne daco co furt rype a casto na to myslim. Semtam mam den, ze ma daco dozerie tak sa niekde zasijem a vyplacem sa, to viacmenej pomoze a je to ok. V poslednej dobe, asi dva mesiace som sa vsak dako zmenil. Aspon ja to tak vnimam. strasne lahko ma vie daco nastvat. teda hlavne vo vstahu. To nacom som sa vedel donedavna zasmiat ma vie tak nastvat, ze zacnem byt hnusny (nekomunikujem, odvrkujem). a vacsinou ide o fakt nepodstatne blbosti. Ale proste si ich moc pripustam. Taktiez ma via dost nastvat, ked nieje po mojom, napr pri sexe. Ja neviem, proste ako keby sa zacalo ozyvat moje ego. A zase ide len o prkotiny. vascinou o to, ze ked mam chut tak zacnem "obtazovat" priatelku a naznacovat jej, no nakolko mam chut castejsie ako ona, casto som odmietnuty a aj to ma vie nahnevat. Najhorsie je, ze ked ma takyto stav drapne zacnem sa zamotavat vo vlastnych blbych myslienkach. a potom sa hnevam na seba za to, ze sa hnevam koly takej hluposti. a na to nadvazuje asi to ze zacnem mysliet na rozchod, ale asi v tom zmysle, ci by som to nemal ukoncit aby som ju raz nesklamal, alebo jej nejak citovo neublizil. a to ma dostane tak, ze mi zacnu valit slzy. Neviem, preco mavam take stavy, proste viem, ze ked je vsetko OK, co je vacsinou tak sme nerozlucna dvojica, vieme sa spolu smiat aj plakat. to ze mam taketo problemy priatelka vie, pretoze sa to snazime vzdy medzi sebou dako vyriesit. ja sa vsak bojim toho, ze je to u mna cim dalej tym castejsie. Bojim sa toho ze raz vybuchnem a nakricim na nu alebo proste ze to nejak pokazim, aj toho, ze ju to proste raz omrzi, ze som taky citlivy. a neviem co robit. daco ako dat si pauzu nehrozi, nevydrzime bez seba, pretoze sa milujeme. A viem ze ak sa mi to podari neskazit mohlo by to raz skoncit aj niekde dalej ako len pri spolocnom byvani na intraku. kde hladat pomoc? co robit?
Co sa so mnou deje?
nepodstatne
nepodstatne
ale ona o tom vie, ze som taky, uz sme sa o tom spolu viac krat bavili. akonahle zbada, ze mi daco je, tak to zomna vytiahne a potom sa o tom porozpravame a je to pohode. Ja len nechcem, aby sa to stale vracalo. Nechcem byt taky. Ako keby ma proste zacalo ovladat moje ego a testosteron cim dalej tym viac. A ja neviem, co s tym robit:(
kajla
presne jej povedz,co si sem napisal,alebo ak je to tazke,tak jej to daj precitat.presne si opisal svoje obavy,z coho mas strah,ak ta miluje pochopi to,porozpravte sa,len nemlc a vysvetli jej,ze aj ty mas svoje dni a z coho to prameni...
