Nenávidím svoju matku

Marianka ..ja ta uplne chapem , mam 30 a moja mama sa do mna stale navazala , myslim ze trpi nejakymi komplexami . Su chvile ked sadnem do auta a idem niekam prec a strasne sa vyziapem . Je jedno z desatoto BP, ze clovek si ma ctit svojich rodicov .. ale podla mna je to chore ked si rodicia nevedia najst cestu k svojim detom a vybijaju si svoju zlost na nich . A ten chalan co pisal o vtieravých myslienkach ..tak ja to mam od malicka a bojuem s tým denno denne , ale to neospravedlnuje moje spravanie voci iným . A kazdemu rodicovi by som odkazal že deti su ich buducnost a ked ,ich budu respektovat ako osobnosti ..tak myslim ze deti im tu uctu prejavia .

Máš 16 a si príliš mladučká na to aby si zvládla niečo také silné ako je vážna psychická choroba mamy. To nie je pravda že ju nenávidíš. Ty pociťuješ obrovský stres z toho, že človek ktorý ti má byť oporou nie je. Pociťuješ obrovskú zlosť, pretože prečo práve ty nemáš to, čo milióny iných detí v tvojom veku...Je to ZLOSŤ a nie nenávisť, túto zlosť si vylievaš na mame,ale ani ty ani ona za daný stav nemôžete a to je problém. Nepíš už viac na net, to ti nepomôže, tu sú väčšinou zlí ľudia a môžu ťa veľmi zraniť, skús zavolať na centrum Nezábudka, nájdeš na nete, oni sa špecializujú presne na takéto problémy ľudí, ktorí musia žiť s psychickou chorobou v rodine, oni ti pomôžu sa ukludniť a mať ako tak normálny pocit zo svojho života.

ahojte.moja mama ja zdrava ale ma cudnu povahu voci svojim detom.stale nas vyhana z bytu,hovori ze je to jej byt,a hadame sa kvoli peniazom.zda sa mi ze nas psychycky tyra,ale ja ju lutujem,ale neda si povedat aby sa trosku zmenila.

no ved hej, kiezby to slo tak lahko, i ked trosku nasilne...

alzbee bolo by to pre pacienta velmi jednoduche a veru aj by to urcite aj prijali, keby sa prefackanim dalo z depresie dostat. ale nakolko ide o zmeneny chemicky proces v mozgu, tak fackanie nic nevyriesi...

a ja by som sa rozbehla k mojej mamke,ale už nežije,je mi bez nej smutno...
ocka už tiež nemám....
váž si svoju mamičku!!!!

Ked som mala 13rokov, tak moja mamina trpela depresiou...nic nejedla, nic nerobila, len sedela pri okne, pozerala doneznama, nekomunikovala s nami a ja som videla, ako sa mi straca pred ocami...priznavam, ze chvilami som ju nemala rada (nedokazem napisat, ze neznasala, lebo teraz je to uz kvazi v pohode a nedokazem nieco take ako neznasala z ust vypustit, ale mozno moj pocit bol chvilami az taky)...mala som chut na nu kricat, mala som chut ju prefackat, ze nech sa konecne spamata, ze ma 3deti, ktore ju potrebuju...darmo som si vravela, ze je chora, casto som sa nato nevedela divat ako na chorobu a liezla mi s tym vsetkym na nervy. Potom sa bola dat liecit, trvalo vsak este dalsie dva roky, kym sa z toho ako-tak vylizala, pocas toho som ju aj nasla, ako pojedla tabletky...a moj otec pre zmenu pil 15rokov..zacal uz predtym, nez som sa narodila a pil do mojej 13tky...a tiez som ho ako decko castokrat nemala rada, i napriek tomu, ze uz vtedy som si bola vedoma toho, ze je to choroba...priznam sa, ze naozaj neviem o schizifrenii nic, neviem, ci sa da liecit, ci nie, ze aky je jej priebeh, ale chcem tym povedat, ze Marianku v urcitom smere aj chapem (ale nevravim, ze obhajujem). Ano, jej slova boli krute, mozno ich aj v buducnosti olutuje, ale nikto nevie, ci ten text nepisala v takom stave zufalstva, ktory kedysi casto chytal aj mna. Clovek chcel byt silny, no v obdobi puberty som nemala chut riesit problemy typu, ze co ak pridem domov a najdem mamu mrtvu..viem, ze to vyznieva sebecky, kruto, ale v tom obdobi som to citila tak-kladla som si otazku, preco prave moja mama, preco prave moj otec? teraz mam uz 20 rokov a priznam sa, ze desi ma ta myslienka, keby mamina mala opat padnut do depresie. Alebo keby otec mal zase zacat pit. Neviem, ci by som opat zvladla sa na nu divat a aj keby ju hospitalizovali na urcity cas a vratila by sa, tak by to bolo pre nu, aj pre mna neskutocne tazke, kym by sa opat zaradila do normalneho zivota..fakt sa toho bojim..lebo som tu s nou len sama a obcas vidim, ze upada do takeho depresivneho stavu, tak vzdy sa ju snazim nejak povzbudit (i ked neraz sa mi vynaraju v hlave tie myslienky, ze by som ju prefackala, aby nepadala opat na dno...) A pritom ju naozaj velmi lubim..

keby sa dali len na jeden den preniest jej tazkosti a jej choroba na teba, tak by si ju pochopila a sakramentsky sa hambila za svoje city a za tieto napisane riadky. ver mi, ze uplne by ti stacil len 1!!!den. a tvoja mama tu katastrofu svojho ochorenia (halucinacie, vtierave myslienky) musi znasat cele roky... radsej hladaj sposob ako ju pochopit namiesto odsudzovaniu, opovrhovaniu a nenavisti.

Nehnevaj sa, ale podla mna si proste cisty sebec a egoista. Najprv som si myslela, ze tuto temu urcite otvorila nejaka pubertiacka (prepac), ale ked som si precitala, ze ta Tvoja mama je navyse i chora!!! a Ty nemas pre to pochopenie, tak prepac, ale .. je to od Teba hnusné. Neprajem Ti nic zlé, ale davaj si pozor na to, ako sa hovorí - Bozie mlyny melu pomalu, ale isto.. Aby si si raz nieco obdobne neprezila Ty pri svojich detoch. je to Tvoja mama, nech je akokolvek neznesitelna - dala Ti zivot a postarala sa, ked si bola malý prcek. Teraz je Tvojou povinnostou postarat sa o nu, ked je chorá a hladat nejaké ulahčenie i pre ňu. Aj ked ma svoje zlozvyky. Ved kto nema? Kazdy nejake ma, aj ked si to neprizna.. Ty urcite tiez. Ked psychicky dospejes a nahodou si spomenies, co si tu takto napisala, mozno Ti to bude luto a trochu sa budes sama pred sebou hanbit. Tvoja mama si tu chorobu sama nevybrala a jej spravanie velmi ovplyvnuje, tak to prosim Ta ber do uvahy a nemysli len na seba! "Robiť nevládze" - tzn, ze Ty asi za nu musis nieco robit, co Tvoje rovesnicky mozno nie a to kvoli tomu Ti to vadi?? Alebo co to ako malo znamenat? Prepac, ale spadla mi sanka po precitani Tvojho prispevku.. Ze Ta diriguje, je predsa normalne a po precitani Tvojho prispevku je mi jasne, ze to budes este dlho potrebovat, kym nedospejes (nemyslim fyzicky). A co sa tyka prezierania - precitaj si diskusiu o psychol. temach, nakolko ma Tv. mama schizu, mozno si takto pomaha pri depkach, co Ty o tom mozes vediet, ked sa ju nesnazis pochopit a pomoct jej a miesto toho vypisujes tu.. ci si zly clovek. Nie si zly clovek, ale mozno si v puberte a chcela by si zrejme riesit uplne ine problemy, ako asi Tvoje niektore rovesnicky (frajerov, vyzor, flakanie sa po nociach), aby Ta rodicia obskakovali ako princeznu. No miesto toho bohuzial sa musis starat o choru mamu. Je to krute, ale clovek ci nevyberie. Tak nefrfli, prijmi tu situaciu, ktoru mas, s pokorou, uvidis, ze to raz pochopis, vrati sa Ti to v dobrom. Tiez som kedysi tak nadavala a ruhala sa, az... som ostala sama. A dala by som teraz svoj zivot za to, aby ona mohla este zit a radovat sa zo zivota. Tiez ma npadali obcas podobne myslienky ako Teba v Tvojom veku, ale nikdy nie az take silne a nikdy som sa nesla stazovat ani najlepsej kamaratke.. tie myslienky behali len v mojej hlave. ale i tak sa citim teraz byt potrestana a dala by som cokolvek, keby nebola zomrela :(((( Tak si vaz, co mas, az potom o par rokov nelutujes.

Chcem Vám všetkým ktorí ste mi sem napísali podakovať za vaše rady či názory.Nie je to vôbec ľahké,tieto city sú niekedy také komplikované ale budem sa snažiť s ňou vychádzať aj ked si myslím že kým budem bývať s rodičmi tak to budem cítiť stále rovnako.No možno ked sa odsťahujem a budem mať vlastnú rodinu tak to budem brať inak...(neviem)