Moj boj s panickou poruchou etc...

Ahoj Lau, úplne ťa chápem. Som 24-ročná baba, ktorá presne pred rokom v Januári zažila panický atak. Noc pred skúškou. Odvtedy sa mi zmenil život. Alebo skôr moje vnímanie a pozeranie na svet je iné.
Hneď v ten deň som utekala plná strachu k doktorke, ktorá mi diagnostikovala panickú poruchu. Ja napriek tomu, že som vedela o čo ide, neprestala som panikáriť, bolo to ešte horšie. Išla som sama zo svojej iniciatívy o tri dni ku psychiatričke, samozrejme predpísala mi AD. Avšak nenasadila som si ich.
Začala som chodiť ku psychologičke. Sprv som nedokázala panický atak zastaviť, keď to na mňa prišlo, bol to obrovský strach, pocit že sa to nedá vydržať nech to prestane... kopu symptómov.
Psychologička mi poradila úžasnú vec: dýchanie. Vraj keď človek nezačne hyperventilovať - zrýchlene dýchať, atak nemôže vyvrcholiť, pretože vyvrchoľuje tým zrýchleným dýchaním.
Prišla som domov, okamžite na mňa prišiel atak, najnechutnejší pocit. Začala som teda spomalene dýchať, trvalo to niekoľko minút kým mi to prešlo. ALE prešlo to! Pochopila som že v tomto to je. Zakaždým keď to na mňa prišlo spomalene som dýchala až panické ataky úplne prestali.
Toto sa odohralo behom mesiaca. Dnes sa už atakov nebojím, vôbec. Keď sa ich prestaneš báť, ani neprídu. Preto ich už nemám. Áno sprv na mňa išiel atak, keď som si ho ja v mysli vytvorila, napr. išla som na prednášku do školy kde som mala sedieť 3 hodiny v kuse. V tom mi už už išiel atak. V mysli som si hovorila opakovala, "kľuud, dýchaj..." Po niekoľkých prednáškach sa mi to už nevrátilo. Dnes pokračujem v štúdiu, všetko ako predtým. V tomto je môj život rovnaký, dokážem ísť hocikde, kde chcem.
V najhoršom, na mňa prišiel atak v autobuse, alebo som nemohla nakupovať. Akonáhle som vstúpila do nákupného centra, prišiel na mňa nutkavý pocit, že musím von, rodičia nakupovali a ja som celá nervózna, bledá chodila že ide to na mňa, poďme preč. Dnes mi obchody nič nerobia. Nevymýšľam si.
Takisto rovnaký príbeh s kinom. Kamošky ma zavolali do kina. Začali uputávky, hrozný pocit, že ide na mňa panika, že sa nedokážem na to pozrieť, vydržala som v strede filmu, som bola úplne uvoľnená a žiadny atak a z kina som šla šťastná.
O TOMTO JE panická porucha. Ty MUSÍŠ chodiť von ako doposiaľ. Musíš to prekonávať. Je to veľmi ťažké ja viem, ale keď ti napíšem, že zlé pocity ma sprevádzali v nákupnom centre asi 10x čo som tam šla, na ten 11x mi to už nič nerobilo. Môžem aj spať v supermarkete a kľud pohoda. Musíš presvedčiť svoje telo, že je všetko v poriadku.
Ver mi, panická porucha sa dá prekonať. Avšak prečo píšem, že sa v mojom živote veľa vecí zmenilo. Stále mám úzkosť. Nemávam viac panické ataky za čo som veľmi vďačná, zvláštny negatívny pocit v sebe stále občas mávam. Nedokážem si naplno vychutnávať život ako predtým :-(. Aj keď študujem, cestovala som v lete do ameriky, stretávam sa s kamoškami. Stále som ustráchaná.

Ale som pozitívna, a verím že aj na tomto sa dá popracovať.

Držím palce, dúfam že sa už necítiš taká sama. Má to toľko ľudí, fúúú možno každý 5. človek čo stretneš na ulici. Za ten rok som bola v kontakte s veľa takými. Prináša to dnešná doba.

Dobry den ...mam 20 rokov a trpim pp ...pred pol rokom som bola spokojna mlada baba ktora vobec neriesila svoj zdravotny stav ...no teraz ako rano vstanem tak myslim na svoje zdravotne problemy ....mam bolesti chrbta, krku ,zvyseny tep niekedy pri velkom ataku busenie srdca nervozita proste citim ze niesom na tom psychycky dobre vzdy ked som doma s mamou tak sa tak nevsimam a celkom az na bolesti chrbta a zvyseny tep sa citim doma v pohode ...pridem do pracu a uz mam pocit ze idem dostat infarkt aj ked tlak mam ukazkovy v decembri som bola na kardiologii sama doktorka povedala ze je to vegetativny problem .....chodim ku psychologovy no ten so mnoi robi len niake dychove cvicenia ktore mo vobec nepomahaju ...uz od rana ako vstanem je mi zle a cely den mam problem vyjst z bytu a robit nieco zmyslu plne kamaratky ma bolaju do mesta no ja nejdem lebo sa bojim uz aj moja mama je zo mna zufala ze som ako hypochonder ze som furt ubolena ....uz to nezvladam a kazdy den len prosim boha aby to prestalo aby som konecne zacala zit ...na to ze som len pred nedavnom mala 20 rokov som uplna troska ....

"Bojovať s tým bohužial nedokážem, nedá sa naučiť ovládnuť túto paniku, pretože inokedy zasiahne v inej forme."
Ze s tym nedokazes bojovat to ti verim. Ovladnut paniku sa naucit DA. Dufam, ze ten neurol alebo xanax neberies cele dva roky. Brala si aj antidepresiva? Neboj sa, tato choroba je vyliecitelna, len sa to treba naucit a to bez pomoci nejde.

len sa pytam sama seba, taketo tazke silne lieky, ved to je zabijanie organov, aj ked si na druhej strane myslim, ze cloveku neskodi absolutne nic, pokym si to sam nepovie, ...

ahojte, tak aj ja by som sa rada s vami podelila o moje zážitky s panickou poruchou. prvýkrát som sa s ňou stretla pred dvoma rokmi. Sedela som pri počítači a z ničoho nič sa mi zahmlelo pred očami, prišlo mi zle, strpla mi hlava aj ruky,, ja som sa rozbehla, ani neviem kam som chcela utekať a začala som kričať že mi je zle.u nás doma máme človeka ktorý trpí panickými poruchami dlhé roky takže hned ako ma videl tak vedel o čo sa jedná:-) to bolo šťastie, hodili ma na zem, skríkli na mňa o čo ide, rýchlo mi dali tabletku a nejak to prešlo. Od vtedy sa to so mnou vlečie. Niekedy mám obdobie kedy to mávam aj každý druhý deň, niekedy to nemám aj mesiac. Neviem od čoho to závisí, je totiž zaujímavé že panika na mňa príde len tak, bez dôvodu. Momentálne beriem Neurol alebo xanax, ale cítim že bez neho sa už nedá. Často ma chytí panika práve pre to, že zistím že ho nemám. Stalo sa mi že som išla na víkend preč a zabudla som si ho doma. Nebolo mi zle, len zrazu som si spomenula že som ho nechala doma a už to išlo, trasenie, zimnica, bušenie srdca a skončila som na pohotovosti, lebo niektorí ľudia tieto stavy nepoznajú. Bojovať s tým bohužial nedokážem, nedá sa naučiť ovládnuť túto paniku, pretože inokedy zasiahne v inej forme. Raz je to strpnutie hlavy alebo ruk, inokedy tlak na hrudi.. ale moje najčastejšie príznaky sú trasenie, tlak, zvieranie hrude, časté močenie a zvracanie. Panické poruchy sú zlé,, dokážu znepríjemniť život, ale aj s tým treba bojovať, držím všetkým palce:-)

tak určite by som chcela mať rodinu, partnera, deti ešte....som mladá!

ja som začala cvičiť a to mi robí veľmi dobre, tak hodinu chodím na korčule - dám si tri - štyri km, a tak sa fajn cítim AD oproti tomu môže ísť...nechcem povedať škaredo....

môžem povedať, že sa po cvičení lepšie cítim a aj spím...mne AD robia troška problém z včera zaspať...ale potom je to OK až na niekedy bujaré sny....

ketsut - tak mas toho dost :( a mas priatela s ktorým chces byt tehotna? ja som lieky nebrala ziadne, ale znama brala cele tehotenstvo Zoloft ma zdraveho syna v tehu s amoze aj pri kojeni brala ja mam dost zlu panicku poruchu stale mi je vacsinou zle, ale nemozem brat lieky, lebo ani s hypnogenom neviem spat, brala som mesiac a spala som pol hodinu denne skoro som to nerozdýchala u mna AD sa rovnaju nespavost, tak sa trapim bez nich aspon sa v noci vyspim :)))

zuzka ja sa bojím toho, že v telo mám stále škodliviny z AD a či by bolo maličké v poriadku....vieš toho sa bojím a ako by to bolo s atakami počas tehotenstva....aké lieky si užívala?

ved aj ja sa okolo malej nachodím, nalietam, stresujem, teraz mala zlomenú ruku dva mesiace-ruka v sádre...som sama na malú, muž nás opustil, chodím do práce a robím si druhú výšku.....

a akurat som doma po jednej "akcii" panickej, som myslela, ze nedojdem boli sme sa opalovat a chytilo ma to v plnej sile, ledva som dosla domov, doma uz dobre...

ketsut - 2 a pol roka ma, takze je co robit okolo neho :)))