Asi už z nadpisu vyplýva, že o čo ide...Mama pije asi 7 rokov...Teda toľko to viem ja...Prišla o niekoľko prac..neboli 2,3...okolo 7...teraz znova...Žijeme len my dve spolu...Kedže starší brat sa radšej odsťahoval a s otcom sú už niekoľko rokov rozvedení...Nič príjemne ísť zo školy a vedieť že vás doma čaká spitá mama s ktorou sa nedá ani porozprávať a celé dni len prespí a hneď ako sa zobudí prvé čo ma v hube fľašu.Hrôza pozrieť sa na ňu o 6 ráno a vidieť, že už má vypité.Kým s nami býval brat tak jej stále dohováral a ustavične vyhadzoval fľaše...Toto bolo na dennom poriadku a ešte k tomu pribudli aj vyhrážky...No zjavne jej to nepomohlo a bolo jej všetko rovnako jedno...No brat sa odsťahoval a zostalo to všetko na mne...Už neviem čo mám robiť...Proste stále keď niekam ide tak sa bojím či sa vôbec aj vráti ešte..Či mi nezavolajú z nemocnice, že sa jej niečo stalo...Proste stále ten blbý pocit...Keby môžem tak sa najradšej odsťahujem...No ešte musím rok a pol nejako vydržať...O liečení nechce ani počuť a keď jej vyčítame že pije tak samozrejme jej klasická odpoveď...Ona nepije a to, že si raz za čas kúpi fľašu nič neznamená...Keby to je aspoň pravda a nevychlastá 2-3 pol litrové fľaše rumu denne...Najhoršie je že bývame v podnájme a má najmenej 3 pôžičky...Kedže prišla nedávno o robotu už len čakám kedy nás vyhodia alebo príde exekútor a všetko ,,zhabe,,. Už som aj rozmýšľala, že navrhnem bratovi či nemôžem ísť k nemu, lenže on ma svoj život a svoju rodinu. Takže ďalšia vec na ktorú sa nejako extra spoliehať nemôžem. Jednoducho už neviem ako ďalej.Nič ju netrápi a navyše ja zato začínam mať problémy v škole kedže jediné, čo mi stále behá po rozume je mama a jej chľast. Niekedy rozmýšľam nad tým, či je lepšie mamu nemať ako ju mať ale takúto.A myslím si, že keby sa niečo stane tak by sa uľavilo aj mne a bratovi.Ja proste už len čakám kedy sa niečo stane a buď sa uvedomí alebo skonči na ulici a umre. Najhoršie je na tom to, keď ideme po ulici a každý 5ty človek sa otáča a hovorí, že to je tá čo chľasce.Nezvládam to a viem, že keď to takto pôjde ďalej tak to dlho nevydržím ja. Celý život mám pred sebou a ona mi ho ničí. Viem, že liečenie by nepomohlo a kedže o ňom nechce ani počuť tak viem, že by to boli zbytočne vyhodené peniaze. Kedže sama tam nechce isť a viem že aj keby s tade víde tak určite zase s tým začne. Keď to nechce sama tak jej niet pomoci. Ak máte niekto podobné skúsenosti tak píšte. A hlavne budem rada ak sa mi niekto pokúsi poradiť, lebo už vážne neviem ako ďalej...:-/
Mama alkoholička
Qevica: No ja pochybujem, že mame by to liečenie aj pomohlo keď ona sama si nechce ani len pripustiť že je alkoholička a že pije..a vtedy to ide ťažko..teraz slubovala že už nebude piť, že prestane a ja som si miestami myslela že tak teda možno sa pokúsi prestať lebo si vstúpila do svedomia keď som odišla ale ako vidím tak nie a pije stále...Ináč tvoj muž bol aj na liečení či nie ? a stou hanbou..hej hej ono sa to ľahko hovorí že to treba niekomu povedať ale nie vždy to ide, priatel to zo mna ťahal ako z koberca až nakoniec som mu všetko povedala a neskutočne sa mi ulavilo...a tak zas hadam u mna ešte netreba takú odbornú pomoc :) uvidíme no časom ako sa to bude vyvíjať ďalej...Ďakujem aj ja tebe držím palce s mužom :)
Tinusha, prečítala som si dnes všetky príspevky.Urobila si správny krok. Mám muža alkoholika a viem o čom píšeš. Máš to ťažké, chápem aj Tvoj postoj k mame- máš o ňu strach, ale skutočne pozeraj hlavne na seba.Niekto Ti radil psychológa - môžem povedať, že bolo obdobie, kedy som aj ja musela využiť jeho služby a pomohlo.K mame sa na skúšku nevracaj, skôr jej daj podmienku - možno sa vrátim - budem o tom uvažovať ,ale len ak podstúpiš celé liečenie.Ak by sa dala prehovoriť na liečbu aj tak výsledok liečenia bude záležať len na nej, ak nebude chcieť prestať - neprestane ani po liečení.
Nehanbi sa - Ty nemáš za čo.
Niekoľko rokov som zatajovala v práci, že môj muž ja alkoholik. Žila som akoby dvojitý život.Bolo to vyčerpávajúce.Raz som si ale povedala dosť a začala som o tom hovoriť. Ani nevieš, ako sa mi uľavilo. Prestala som sa hanbiť - lebo ja nepijem a starám sa o rodinu ako treba.
Chodila som na A kluby - aj tam mi veľa pomohli.Niekedy je dobre vyhľadať pomoc, i keď si myslíš, že Ti nič nepomôže - možno budeš milo prekvapená.Ľudia na A kluboch sú veľmi zdieľajúci a často Ti môžu pomôcť aj pri hľadaní práce, ubytovania, nielen morálne Ťa podporiť.
Držím Ti palce, aby si vydržala,prajem veľa síl a pevné nervy.
Ahojte...Tak teda kedže som už v BA tak som si tu našla aj brigádu ktorá je celkom v pohode...Keď ma brat vtedy brat od mamy tak nepovedala absolútne nič, proste nezájem čo nás obidvoch prekvapilo...Potom sme tam boli znovu a povedal jej že si ma chce na ten rok privlastniť do opatery samozrejme s tým nesúhlasila a povedala, že už s pitím prestala a už nebude viac piť a brata s tým trochu obmäkčila a aj mi navrhol či sa nevratim na skúšku a že uvidím...no samozrejme že nechcem kedže som jej pred nedávnom volala, sťažovala sa že nemá peniaze a tak jasne že nepije. no nabehli peniaze a začala zase piť...takže uvidím ako to bude pokračovať dufam že brat si to všimne a nepošle ma naspäť k nej...
Ano, áno :)
Tinusha, máš tam mail :)
garnier: hej hej už som v BA a je to lepšie ovela aj keď sa bojím čo je s nou a tak..neska som bola v NR tak som sa zastavila čo som vlastne ani ja sama nechcela ale musela som ..a tie prosby nech prídem naspať že jej je smutno a že už nepije..no jasne...zas len reči že s tým skončí...:) proste už budem pozerať len na seba :) Ďakujem :))
Ahoj Tinusha,
Takze si uz v Ba? Prec od mami?
Urobila si spravny krok vpred.
Len tolko, prajem Ti len to najlepsie v zivote, drz sa a mysli v prvom rade na seba.
drzim ti palce,bude ti lepsie
Tak volala mi ale nedvihla som lebo viem že by to bol len plač, opitosť a to že sa mám vrátiť a ešte viac by mi to bolo lúto..a hej priatel už vie o tom :) nebolo lahke mu to povedať ale aspoň už aj mne je lepšie že pred ním nemám nijaké tajnosti :) no pokusím sa zariadiť si ten život podla seba a nepozerať sa späť di minulosti aj ked to bude ťažke...:)
tinusha je úplne normálne že ťa to trápi je to predsa len tvoja mama ale snaž sa zariadiť si život po svojom,si už niekoľko dní preč z domu,ozvala sa ti,má o teba strach aspoň tak ako ty o ňu alebo je jej jedno že čo je s tebou a kde si.Pokiaľ ti to nedá,sleduj jej život,ale z diaľky aby o tom nevedela.A čo priateľ už si mu to povedala?Snaž sa nájsť si nejakú brigádu,aspoň cez prázdniny a budúci rok ťa asi čaká maturita,sústreď sa na ňu a snaž sa žiť život aký žiju dievčata v tvojom veku hoci v tvojom prípade to asi nebude také jednoduché.Všetko chce čas sama uvidíš ako sa situácia vyvinie držím ti prsty a píš čo nové
