Optimista v štádiu zombieka...

Príspevok v téme: Optimista v štádiu zombieka...
zombie

Ahojte :o)
Tak som sa rozhodla trochu vám to tu zaspamovať... možno mi nikto nepomôže, ale ja mám potrebu niekam to napísať, možno sa to aj v tej hlave usporiada... tak mi to prepáčte:)

môj problém je v tom, že neviem kam smerujem, čo chcem v živote dosiahnuť a tým pádom netuším čo ďalej podniknúť.
Jednoducho neviem, čo chcem a neviem prísť na to, prečo som stále nespokojná. Chodím na strednú školu(mám 17) hrám na klavíri, cvičím jógu venujem sa rôznym tvorivým činnostiam, robím všetko možné, ale stále mám pocit, že mi to nič neprináša. Som ako zombie. možno nie úplne, pretože mi z pocitov zostalo ešte neznesiteľné napatie, ktorého sa neviem počas dňa zbaviť. Nič ma nenapĺňa. Je mi všetko jedno. A možno vo mne ešte niečo zostalo, keďže som sem napísala...
stále ten istý kolotoč. idem do školy-tam ma to nebaví. prídem domov, tam čaká mama, ktorá na mi každý deň opakuje akého idiota porodila, že nič nedokážem a že nič v živote nedosiahnem. Možno toto spôsobuje to vnútorné napatie, ja neviem...
Moja mama je naopak veľmi výbušná povaha, máme veľmi zlý vzťah a mňa to dosť mrzí. Čokoľvek urobím, všetko je zle.( a to si predtavte, že by vám to niekto opakoval, čo i len desať minút každý deň jeden mesiac) Celkom mi z toho šibe. Upracem celý byt, mama príde domov a keď mi nemôže vynadať za neporiadok, nájde si niečo iné. A takto to je každý jeden deň. Ja jej to nevyčítam, len neviem ako to napraviť. Je to totiž povahovo "nerváčka," a k tomu sama s dvomi deťmi.(otec s nami nebýva, je alkoholik, rodičia sa rozviedli, keď som bola menšia)
Ja nechcem skončiť ako moji rodičia. Stále mám pocit, že sa musím vzdelávať... v poslednom čase nedokážem robiť nič nezmyluplné. Nebaví ma len tak sa poflakovať po meste s kamarátmi, pretože mám pocit, že to nikam nevedie. Keď už tak po prednáškach. A keď už aj na tú prednášku idem, večer sa vrátim, zrekapitulujem si deň a napriek tomu, že som bola na prednáške o niečom, čo ma zaujíma(aj keď aj to je v mojom prípade otázne)mám pocit, že bol ten deň úplne nezmyselný. Ja neviem prečo to tak je. Stále sa dokola zamýšľam nad tým, prečo robím určité veci. Prší mi v hlave, mám tam chaos. Chcem to vypnúť. Chem sa zabávať ako ostatní. Chcem byť šťastná. Ale som zombie... takže nič necítim... pri žiadnej činnosti. Podľa mna som si túto bublinu vytvorila len ako obranný mechanizmus na moju matku. Lenže neviem to zrušiť. Neviem sa z ničoho tešiť, pretože, keď mi je všetko jedno, ľahšie sa žije. Mne sa napríklad v živote nestalo, že by som od radosti začala skákať po miestnosti, alebo od nenávisti na niekoho kričala. Jednoducho to nie je možné, až tak ma to nezasiahne.... som blázon? Možno... ale aj optimista, ktorý verí, že sa to raz napraví :-)

(ani to po sebe radšej nejdem čítať!:D)

proserpina

katusska, aj ja, bolo by ľahšie veriť že všetko nám je určené, že proste to neovplyvníme, budeme len čakať čo sa stane a to bez nášho pričinenia..a myslím, že v to verím. lebo ma to upokojuje, ale jasné, že mám aj mnoho pochybností, či je to tak naozaj, či nemrhám šancami, ktoré dostávam...v tomto nemám jasno.
Ale som presvedčená, že smrťou sa dostáva naša "duša, myseľ" - to je jedno ako to nazveme - do vyššieho levelu, kde neplatia žiadne fyzikálne ani časové obmedzenia, jednoducho naša energia, ktorá opustí dočasné, pominuteľné telo, akoby vyšla z väzenia a dostala sa na slobodu.

Tento názor zdieľam už dlhšie a v keď som mala možnosť prečítať si Život po živote, tak odvtedy v tom mám jasno...avšak čo sa s nami deje po smrti sa dá spoľahlivo povedať len do istej fázy - čo sa stane, keď duša prekročí istú hranicu po opustení tela, to sa môžem len domnievať.
Chcela by som dostať možnosť prežiť klinickú smrť...

proserpina

katusska, aj ja, bolo by ľahšie veriť že všetko nám je určené, že proste to neovplyvníme, budeme len čakať čo sa stane a to bez nášho pričinenia..a myslím, že v to verím. lebo ma to upokojuje, ale jasné, že mám aj mnoho pochybností, či je to tak naozaj, či nemrhám šancami, ktoré dostávam...v tomto nemám jasno.
Ale som presvedčená, že smrťou sa dostáva naša "duša, myseľ" - to je jedno ako to nazveme - do vyššieho levelu, kde neplatia žiadne fyzikálne ani časové obmedzenia, jednoducho naša energia, ktorá opustí dočasné, pominuteľné telo, akoby vyšla z väzenia a dostala sa na slobodu.

Tento názor zdieľam už dlhšie a v keď som mala možnosť prečítať si Život po živote, tak odvtedy v tom mám jasno...avšak čo sa s nami deje po smrti sa dá spoľahlivo povedať len do istej fázy - čo sa stane, keď duša prekročí istú hranicu po opustení tela, to sa môžem len domnievať.
Chcela by som dostať možnosť prežiť klinickú smrť...

proserpina

katusska, aj ja, bolo by ľahšie veriť že všetko nám je určené, že proste to neovplyvníme, budeme len čakať čo sa stane a to bez nášho pričinenia..a myslím, že v to verím. lebo ma to upokojuje, ale jasné, že mám aj mnoho pochybností, či je to tak naozaj, či nemrhám šancami, ktoré dostávam...v tomto nemám jasno.
Ale som presvedčená, že smrťou sa dostáva naša "duša, myseľ" - to je jedno ako to nazveme - do vyššieho levelu, kde neplatia žiadne fyzikálne ani časové obmedzenia, jednoducho naša energia, ktorá opustí dočasné, pominuteľné telo, akoby vyšla z väzenia a dostala sa na slobodu.

Tento názor zdieľam už dlhšie a v keď som mala možnosť prečítať si Život po živote, tak odvtedy v tom mám jasno...avšak čo sa s nami deje po smrti sa dá spoľahlivo povedať len do istej fázy - čo sa stane, keď duša prekročí istú hranicu po opustení tela, to sa môžem len domnievať.
Chcela by som dostať možnosť prežiť klinickú smrť...

katussska24

ja sa zamýšľam hlavne nad zmyslom života, a čo je po živote.. či je všetko iba náhoda, alebo každý má určené, čo sa kedy stane a ako dlho tu bude..?

proserpina

zombie, ja sa už nemôžem dočkať, čo napíšeš, pretože čítať tvoje príspevky je pre mňa prínosom. :) ja keď to čítam, tak mám pocit, že si mi nazrela do mysle a opisuješ to, čo chcem vyjadriť aj ja, ale niekedy nepoznám slová, ktorými by som mohla vyjadriť myšlienku.

jajka: pripúšťam, je dosť pravdepodobné, že ľudia rozmýšľajú nad významom toho čo robia, len niekedy sú veci brané úplne samozrejme.
Nenávidím to, keď neustále všetko analyzujem, rozmýšľam nad pôvodom, nad zmyslom...napríklad aj obyčajné písmo. Ako vzniklo, ako sa ľudia dokázali prispôsobiť rovnakým pravidlám, aby vytvorili jednotné slová a ich význam chápeme všetci rovnako, aj malé deti keď sa učia rozprávať, ako môžu vedieť čo majú povedať keď napr. cítia hlad...
Napríklad zoberme si hocijaké slovo, trebárs:
SLOVO: keď si to tak zoberem, tak je to len spojenie hlások, ktoré inak nemajú význam, a predsa ho používame a všetci poznáme jeho význam. Ale ako vzniklo a prečo sa volá práve "slovo"? Nevidím na ňom nič, od čoho by mohlo byť odvodené a predsa tvorí základ iných slov (vySLOViť, oSLOVenie a mnoho ďalších).

A zase ako pekne som odbočila od témy ... ale vlastne vyjadrujem stále to isté... bože môj, ja mám chaos,,,nechcem takto myslieť, ako sa to vlastne celé začalo???? Veď ja som bola kedysi normálna.

proserpina

asdf789, ten druhý citát je perfektný, presný a naozaj výstižný...
ako môže niekto sformovať myšlienku do takejto podoby?

asdf789

jajka001_

Kto je obklopený ušľachtilými myšlienkami, nikdy nie je sám. (John Fletcher)

Je to paradoxné, ale schopnosť byť sám je predpokladom schopnosti milovať. Kto sa pokúsi byť sám so sebou, pozná, aké je to ťažké. Pocíti nepokoj, nervozitu, či dokonca úzkosť. Bude mať sklon k tomu, aby svoju neochotu pokračovať zdôvodnil úvahou, že to nemá cenu, že je to hlúposť, že to zaberá príliš mnoho času. (Erich Fromm)

jajka001_

ale pokial ide o suvis s realnym zivotom - ludia robia veci tak, ako sa naucili, od svojich rodicov, v skole atd, a keby si mal vzdy skumat preco, tak nic nespravis. urcite ze je podstatne hladat a zistovat preco robis veci tak ako robis ale v niektorych pripadoch je jednoduchsie to spravit ako zistovat preco, lebo to za to nestoji. napriklad ten kolac. keby nebolo babky, tak uz ani nezistia, preco sa odkrajuju tie konce :) vela zvykov vychadza zo skusenosti, vela z povier.
vysvetlovanie niektorych veci je napriklad omnoho namahavejsie, ako to ze si to zazijes a pochopis. niektore veci nejdu ani vysvetlit slovami.
ale neprestavaj sa pytat ze preco :)mna napriklad momentalne nenapada nic konkretne, co by som robila bez toho, ze by som vedela, co robim.
hm ale napriklad pri tom vareni sa urcite najde dost veci, take tie finty, tie sa odovzdavaju z pokolenia na pokolenie a ako v tom vtipe, casto presne nevies, preco je prave taky postup aky je, pokial to nespravis inak a nezistis to :)