Optimista v štádiu zombieka...

Príspevok v téme: Optimista v štádiu zombieka...
zombie

Ahojte :o)
Tak som sa rozhodla trochu vám to tu zaspamovať... možno mi nikto nepomôže, ale ja mám potrebu niekam to napísať, možno sa to aj v tej hlave usporiada... tak mi to prepáčte:)

môj problém je v tom, že neviem kam smerujem, čo chcem v živote dosiahnuť a tým pádom netuším čo ďalej podniknúť.
Jednoducho neviem, čo chcem a neviem prísť na to, prečo som stále nespokojná. Chodím na strednú školu(mám 17) hrám na klavíri, cvičím jógu venujem sa rôznym tvorivým činnostiam, robím všetko možné, ale stále mám pocit, že mi to nič neprináša. Som ako zombie. možno nie úplne, pretože mi z pocitov zostalo ešte neznesiteľné napatie, ktorého sa neviem počas dňa zbaviť. Nič ma nenapĺňa. Je mi všetko jedno. A možno vo mne ešte niečo zostalo, keďže som sem napísala...
stále ten istý kolotoč. idem do školy-tam ma to nebaví. prídem domov, tam čaká mama, ktorá na mi každý deň opakuje akého idiota porodila, že nič nedokážem a že nič v živote nedosiahnem. Možno toto spôsobuje to vnútorné napatie, ja neviem...
Moja mama je naopak veľmi výbušná povaha, máme veľmi zlý vzťah a mňa to dosť mrzí. Čokoľvek urobím, všetko je zle.( a to si predtavte, že by vám to niekto opakoval, čo i len desať minút každý deň jeden mesiac) Celkom mi z toho šibe. Upracem celý byt, mama príde domov a keď mi nemôže vynadať za neporiadok, nájde si niečo iné. A takto to je každý jeden deň. Ja jej to nevyčítam, len neviem ako to napraviť. Je to totiž povahovo "nerváčka," a k tomu sama s dvomi deťmi.(otec s nami nebýva, je alkoholik, rodičia sa rozviedli, keď som bola menšia)
Ja nechcem skončiť ako moji rodičia. Stále mám pocit, že sa musím vzdelávať... v poslednom čase nedokážem robiť nič nezmyluplné. Nebaví ma len tak sa poflakovať po meste s kamarátmi, pretože mám pocit, že to nikam nevedie. Keď už tak po prednáškach. A keď už aj na tú prednášku idem, večer sa vrátim, zrekapitulujem si deň a napriek tomu, že som bola na prednáške o niečom, čo ma zaujíma(aj keď aj to je v mojom prípade otázne)mám pocit, že bol ten deň úplne nezmyselný. Ja neviem prečo to tak je. Stále sa dokola zamýšľam nad tým, prečo robím určité veci. Prší mi v hlave, mám tam chaos. Chcem to vypnúť. Chem sa zabávať ako ostatní. Chcem byť šťastná. Ale som zombie... takže nič necítim... pri žiadnej činnosti. Podľa mna som si túto bublinu vytvorila len ako obranný mechanizmus na moju matku. Lenže neviem to zrušiť. Neviem sa z ničoho tešiť, pretože, keď mi je všetko jedno, ľahšie sa žije. Mne sa napríklad v živote nestalo, že by som od radosti začala skákať po miestnosti, alebo od nenávisti na niekoho kričala. Jednoducho to nie je možné, až tak ma to nezasiahne.... som blázon? Možno... ale aj optimista, ktorý verí, že sa to raz napraví :-)

(ani to po sebe radšej nejdem čítať!:D)

jajka001_

ahoj :) este ti chcem povedat, ze sa mi velmi pacis, z toho co pises, si super dievca, a to narocne, co prave prezivas , ta len posilni, len sa drz svojho spravneho smeru
skus si s mamou prehovorit ako dospela s dospelou, ponukni jej oporu. mozno sa ani ona nema komu vykecat.

kafe

1.potom ti ostáva už len tešiť sa na intrák, aby si vypadla z domu. Je niekto z tvojho okolia, kto by ti aspoň čiastočne mohol nahrádzať to ľudské teplo (lásku)? Starí rodičia, ségra, kámoškina mama, strýko, partia.. Rodičia majú svojmu dieťať dať okrem strechy nad hlavou, jedla a šiat aj istotu, lásku a oporu. Ak to človek nedostal, hľadá čím by tú prázdnotu v sebe zaplnil. A siaha po drogách, alkohole, hrabe sa za peniazmi, handrami, zavesí sa na nevhodného partnera AJ NAPRIEK TOMU, že sa rozhodol byť iný ako rodičia. To zranené (prázdne) srdce ho pritiahne presne tam, kde nechcel byť. Tvoji rodičia ti to však dať nemohli, lebo sami sú asi prázdny. Hľadaj niečo, čo ťa bude "zohrievať", čítaj, rob veci ktoré ťa tešia.. ver si, nauč sa mať sa rada, rob veci pre druhých lebo CHCEŠ a teší ťa to a ak nechceš, nepomáhaj.

Prečo sa ti deje to, čo sa deje? Lebo ako ľudské mláďa si ešte pod krídlami matky (a chýbajúceho otca), nežiješ svoju vlastnú realitu ale to, čo pre teba vytvorili (nevytvorili) rodičia. Ale máš skvelý postoj k veciam, mne sa tvoj zombíkovský optimizmus veľmi páči. Máš šancu vyskúšať vo svojom vlastnom živote, či tá myšlienka má skutočne nejakú silu a čo všetko v živote sa asi tak dá ovplyvniť.. tak dievča do toho! Vyskúšaj to! Ale je to beh na dlhé trate (roky? desaťročia?) na to sa priprav. A tiež, myšlienka bez náboja, bez lásky, ktorú by človek mal mať v sebe je prázdna. Je to tak jednoducho ťažké, že až :)

ta3

Musim povedat, ze citim s obidvomi, s Tebou, aj Tvojou mamou, obidve to mate tazke, najidealnejsie by bolo najst si cestu k sebe, vzajomne si pomahat a byt si moralnou oporou, tak to funguje vo vacsine tych stastnejsich rodin, ta Vasa je nekompletna a preto u Vas je to tazsie, situaciu doverne poznam, aj ja som bola sama s dvomi detmi. Ak si uvedomujeme, ze ta druha strana sa ku nam tak sprava preto, ze je nestastna a psychicky pretazena, co Tvoja mama urcite je, potom by Ta to malo o polovicu menej boliet. Aj ked tomu neveris, Kafik ma pravdu, su veci, ktore nemozeme ovplyvnit, resp mozme, ale iba velmi malo, jednoducho musime tym prejst ako skuskou, v pripade takto tvrdo skusanych jednotlivcov je predsa aj nieco pozitivne, totiz vysledok, vsetky prezite tazkosti nas zoceluju, robia odolnejsimi a castokrat aj lepsimi. Viem, ze som Ti velmi nepomohla, ani Ti nemozem poradit rozne konicky, lebo sa venujes naozaj vela veciam, ono aj dospievanie ma svoje uskalia, tak isto ako mozno prechod u Tvojej mamy, kombinacia dcery pubertiacky a mamy v prechode je naozaj tazka, mozno treba iba vyckat rok dva a ono sa to medzi Vami zlepsi, po kazdej burke raz musi vyjst slniecko, mozno u Vas to burkove obdobie trva uz dlaho, ale ver, aj to sa casom zmeni, ja tomu verim, mas slachetnu dusu, pomahas ludom aj opustenym psikom, preto Ti drzim palce, teraz si citovo otupena, ale to sa zmeni, este budes stastna, este budete s maminou kamaratky, nech Ti je aspon tato predstava utechou, co Ta medzitym podrzi nad vodou

zombie

DAKUJEM, kafik... pochvala potesila, kedze sa mi casto nestava, ze by ma niekto chvalil... (aky zvlastny pocit, ked sa po dlhom case objavi nejaka emocia:)

a ja som si este stale neprecitala, co za zvasty som to tam napisala, ale kedze sa objavili reakcie, nebolo to asi az tak odveci(ved preco by som sa aj sama nepochvalila :D) rozmyslala som, ze to prestylizujem a zahram sa na starsiu, aby som neposobila ako zdepkovany pubertiak, ale opat sa ozval z mojho vnutra zombie a ako som dopisala, uz mi bolo fuk, ako to vyzera... ako vravim, aj tak to nema zmysel :D

k bodu
1: skusala som... niekolkokrat... nepomohlo. mama nie je zas tak uplne sama. ma priatela. k nemu sa sprava normalne. jednoducho potrebuje mat fackovacieho panaka. niekto si to musi odtrpiet. ona si to uvedomuje, ale je jej to jedno. pre nu je podstatne aby som mala co jest, aby som si mala co obliect, ale to ako sa citim ju nezaujima. Nikdy sa ma to nespytala. Ona zije podla urcitych pravidiel a ma pocit, ze pokial ich dodrziava, vsetko je v poriadku. A drzi sa ich. Ziadne kompromisy, nic... Jednoducho robi veci pretoze to tak ma byt a viac sa nad tym nezamysla. To znamena, ze od nej napriklad dostanem na narodeniny darcek, ale je to preto,ze na narodeniny sa darceky dostavaju(pravidlo)nie z lasky... asi som to vysvetlila zle. mozno to znie, ze si nevazim, co pre mna robi, ale nie je to tak. bohuzial zas zlyhava ludsky faktor a to konkretne moja slovna zasoba :D

bod 2: viem, ze to nie je nic vynimocne... ale myslim, ze ostatni to tak neriesia ako ja. nepremyslaju zbytocne. radsej sa idu ozrat. aj ja by som mala. hned by bol zivot krajsi :D
ale pochopila som, co tym chces povedat. asi si skusim aspon stanovit ten smer, ked uz nic ine :) opat vdaka(ak sa dostanes az sem a vobec to precitas)
no na osud neverim ani nahodou..:) v tom sa nezhodneme... verim, ze vsetko mozem ovplyvnit. myslim si, ze uz len myslienka ma velku silu... v tom pripade, ale neviem celkom vysvetlit, preco sa mi deje to, co sa deje. :)

.... strasne som dnes ukecana :D

kafe

Ech dievča.. toto trochu poznám.
1. asi by som mame napísala list (alebo jej to kľudne povedz) o tom, ako ti jej nervačenie vadí, že sa chceš dohodnúť ako ju trochu odbremeniť a pomôcť s domácnosťou, že okrem nervačenia by si ju chcela raz vidieť aj uvoľnenú a usmiatu, či by nešla s tebou do fitka (aleb na žumbu, či kí ďas je to teraz v móde:) a že ju strašne prestrašne prosíš, aby si prestala svoju frustráciu vybíjať na tebe, lebo to bolí a ty si tiež len človek. Tak prečo si vzájomne nemôžete trochu pomáhať.. namiesto ubližovania. Tvoja mama ťa zraňuje, lebo je sama nešťastná a asi nevládze robiť veci inak. Neospravedlňujem ju, len ju chápem.
2.tú neistotu - nevieš kam smeruješ, čo chceš dosiahnuť - zažíva asi väčšina dospievajúcich (a zvlášť tí čo nemajú dobrý vzťah s rodičmi - nemáš sa o koho oprieť). Neni to nič výnimočné, neboj. Ono to časom prejde, nabereš skúsenosti, istotu a aj keď budeš mať pocit, že sa rozhoduješ len tak od buka do buka, neboj sa toho. Sú veci, ktoré si asi musíš prežiť (osud) a nech by si mala akokoľvek rozumnú a jasnú predstavu o budúcnosti, proste to neovplyvníš a oni prídu či chceš či nechceš. Nemusíš mať cieľ, stanov si smer (chcem byť spokojná, vyrovnaná, šťastná, život si trochu vychutnávať..) a neboj sa robiť aj chyby a učiť sa z nich.
Ináč, to čo si tu zavesila sa mi veľmi páčilo, to ako si to napísala.. držím päste dievča, aby sa to raz pohlo k lepšiemu :) Aj ja sa takému čomusi snažím veriť :))

zombie

rasto27: s mojim psom sa mi komunikovalo lahsie ako so psychologickou, aj ma lepsie pochopil :)) nie som na takej urovni, aby som dokazala svoje pocity vyjadrit. a ked citis, co si o tebe ten clovek v skutocnosti mysli, nema to vyznam :( ako vsetko ostatne...

ja som si myslela, ze sa tej "vychove" dokazem ubranit a na vonok sa mi to aj dari. ale viem, ze to je v podvedomi. mam kamaratov v tvojom veku a pocit, ze sa to casom len zhorsuje... optimizus vyprcha... cim to je?

neviemco

som na tom podobne, s tou zabavou. neviem sa z nicoho tesit (mozno len s chvili ked som so zvieratami, to ma ,,naplna") inak vobec nic, ani radost neviem ukazat, a vonku sa ani zabavt neviem.

rasto27

nuž veľmi jednoducho, vzťahy sa rozpadnú, kontakty ochladnú, "kamaráti" ukážu svoju pravú tvár a nakoniec človek zistí že bol, je a bude sám aj v miestnosti plnej ľudí