Je to asi cca. 2 roky, čo vo mne nastali takéto pocity. Pocity, kedy som dostal strach z ľudí. Prestal som chodiť na zábavy, prestal som v podstate vychádzať z bytu a venovať sa akýmkoľvek aktivitám, ktoré by som musel vykonávať medzi ľuďmi. Nikdy som nemal problém sa ísť zabaviť, nadviazať kontakty, viesť otvorenú konverzáciu, byť medzi ľuďmi. Ale teraz je to všetko naopak. Mám vysnívanú priateľku, fungujeme spolu výborne, žijeme spolu a milujem ju. Zdôveril som sa hlavne jej, lebo sama na mne vidí, že nikde vo svojom voľne nechodím. S kamarátmi už ani nevybehnem von. Mam strach ísť medzi ľudí, niekde si sadnúť a celkovo sa medzi nimi pohybovať. Mám problém ísť aj so psom von. Proste mám strach, že niekoho stretnem vo výťahu a keď sa tak stane, prepadnem panike, myslím na to, aby sa ma nič neopýtal, aby sa na mňa nepozeral a v tú chvíľu sa veľmi spotím. Ona mi neverí a myslí si, že som len lenivý, lebo nedokáže pochopiť, že akože zrazu som taký. Veď keď sme sa spoznávali, tak sme chodili spolu často do reštaurácii, dnes mám s tým veľký problém a vlastne nikde ani nechodíme. Jedine, kde dokážem byť úplne v pohode a to ona sama na mne vidí je, keď ideme k mojím rodičom na dedinu. Tam som s rodinou, medzi horami a tam si život naplno užívam. A užívam si ho rovnakou s ňou, lebo tam jej dokážem dať zo seba to najlepšie bez toho, aby mi niečo v tom bránilo. V bývalej práci som dosahoval vysoké pracovné nasadenie a komunikácia s ľuďmi mi nerobila problémy. Nemal som ich ani v terajšej práci, ale teraz mam jednoducho problém sa venovať zákazníkovi. Viesť s ním nejakú komunikáciu. Strašne sa pri tom spotím, cítim, že sa trasiem. Aj by som zmenil štýl práce, ale mám strach z pohovorov, že proste to nezvládnem. Moje pohotové reakcie ako keby zmizli a dnes sám neviem čo hovorím. Vo väčšine prípadov cestujem len autom, ak sa náhodou stane, že využijem MHD, tak ma prepadne znova ten skľučujúci pocit už na zástavke a v autobuse som úplne mimo. Do obchodu pri bytovke nemám ísť vôbec odvahu. Akákoľvek komunikácia pri pulte v obchode mi ma úplne dostala. Trasú sa mi ruky, potím sa a neovládam svoju reč. Rovnako je to aj s telefonickým hovorom. Mnohokrát telefón ani nezdvihnem, lebo mám strach. Strach, že nezvládnem konverzáciu s tou osobou. Pritom nie som chlap, ktorý by sa mal hanbiť za svoj výzor. Dokonca, keď chce ísť priateľka na korčule, a pritom my sama povie, že tam v ten daný čas nebude veľa ľudí, ja aj tak odmietnem. Starám sa o seba, ale v domácom prostredí. Keď nám niekto zaklepe na dvere, tak sa stalo, že som ani neotvoril a keď som už otvoril, na tvári som mal kropaje a cítil som sa ako magor, že čo si človek teraz o mne pomyslí a neregulujem vôbec slova a celkovú mimiku a možná ani reč tela a tak sám seba dostávam do úzkych. Čítam napríklad Dr. Josepha Murphyho, ktorý mi pri čítaní dodáva energiu, možná je to aj o kúsok potom lepšie, ale znova príde situácia a ja som bezbranný. Mám pocit, že niekedy mám lepšie obdobia, ale niekedy zase upadnem do depresii a vnútorných záchvatov. Je to ako keby sa mi vlastná myseľ rozkladala. Neviem čo mám robiť, poradte. Ísť k psychológovi mi príde dosť drahé, lebo na jedno, ani dve a možná ani 5 ani 10 sedení to nebude. Ja dokonca nechodím ani k doktorke, lebo proste by som to nevydržal v čakárni medzi ľuďmi. Jedinou záchranou je, že mám mamu zubárku. Poradíte mi niekto?
Strach z ľudí
no dobre.. tak som piasala ešte vdosť nerozvinutom hneve.prisla som si to prečitat čo som vtedy vhneve a afekte napisala. . .. človek by sa mal naučiť ovladať svoje emocie.;) teraz neviem prečo som sa tu chcela polutovať.. lebo som sa zapojila akože chcem riešiť a vyriešiť nejaký problem a teraz čitam že som sa nakoniec len asi posťažovala dobre, :P vyplula som svoju prvotnu uvahu.. ale vo veci je aj dalších par aspektou.. takže: zo svojim problem som sa vyrovnala asi takým sposobom, že som si dala predpisať lieky na depku (neurol 0,25mg) a sem-tam ho proste použijem.napr. ked mam isť do prace. povedať o tom lekarovi bolo síce tiež pre mna skuskou. ale pri tom ako plynul čas ,ked som sa nehlasila, som zistila, že niesom jedina ktora nezniesla ponižovanie od šefa. atd. . takže tak .. už nebudem viac prispievať. len som chcela dať za tým svojim prispevkom taku normalnejšiu bodku,, ne PSICHOO. EMMO. tak, nazdar! nech sa darí!!! nebudme taký frustrovaný!! :) PS: stale neviem či mam dať výpoved.keby nie tej roboty, zrejme sa nikdy ktakým stavom nedostanem . ako vždy som bola viac menej introvert. len sem -tam som zmatenejsia ztoho čo v mojom živote ma ničí viac. .. ale aj tak , vymenit pracu či celkovu situaciu nieje jednoduche.. preto si ešte stale možme ničiť pečienku či obličky. alebo sa nejakým sposobom začať vyhýbať stresovým situaciam . :D
Dobrý deň,
na vašom mieste by som určite skúsila vyhľadať psychológa. Neviem z akého mesta pochádzate, ale vo väčších mestách sú zriadenia, kde sa poskytuje profesionálne psychologické poradenstvo zdarma. Rovnako tak existuje internetove psychologicke poradenstvo www.ipcko.sk , kde by ste mohli dostať cenné rady. Sociálna fóbia si určite vyžaduje svoju pozornosť, nakoľko neskôr vedie k celkovému ochudobneniu života v dôsledku vyhýbaniu sa rôznym situáciám. Poprípade sa môžete ozvať aj mne :)
Ahoj vsetko tieto podnety,demotivacie zcasti aj fobie resp. tieto depresivne stavy, su riadene v mozgu,deficiti , potrebujes nadopovat mozog, ocividne chyba serotonin, tzv.hormon stastia ,mne osobne pomaha L-tryptofan da sa zakupit nie je drahy a silne davky Magnesium+ B6 cca 8 tabliet denne aj dlhodobo jeden obchodny retazec na písemno T ich predava za cca 5 E od ceskej firmy Naturline nerobim reklamu ale mam ich odskusane ,funguju ,nabiju ma dobrou energiou a koniec koncov k tomu, Lucetam1200 mg., ten nastartuje motivaciu v mozgu je vyslovene na stratu motivacie .........................iba som chcel poradit v tejto uponahlanej vystresovanej tazkej dobe .Koniec koncov najviac pomoze sila slova ,dobrej energie a treba mat pri sebe cloveka ktory vie dobit toho druhého ked je mu nanic .To jednoducho vycitite toho cloveka kto vie dobit energiou ...pozdravujem
Ked som si prečítal tvoj príspevok tak som si všimol že si v práci predtým pracoval v plnom nasadení. Mám taký pocit, že sa mohlo stať že si pracoval kde sa striedali ľudia napr si mohol byť predavač a mohlo sa stať že sijednoducho v niečom zlyhal. Možno si predával tovar, chválil si ho len aby sa predal a vnútorne si nebol o tom presvedčený že im predávaš to najlepšie ale to čo im chceš predať a z toho mohli sa spustiť nepríjemné pocity. Zrejme si perfekcionalista, ktorý sa bál v práci že niečo nezvládne, nervy pracovali a mohlo sa stať že to jeich obranná reakcia. A teraz prežívaš peklo ktoré prežívaš.
je to všetko len o hlave myšlienkach a pocitoch. Len ako z toho ked tie pocity sú také silné že ťa ovládajú. človek čo to neprežíva si povie ved hod to za hlavu, každý má dosť svojich starostí nie aby sa ešte tebou zapodieval. Človek je ako počítač ktorý sa počas tivota životnými skúsenosťami predstavami programuje. Ak sa človeku od mala darí a nie je perfekcionista nemá tendenciu sa porovnávať tak je to ok. Ale horšie je ak žije od mala v v stresujúcom prostredí. To sa mozog programuje negatívne. Niekedy stačí citlivšiemu človeku jedna negatívna zlá skúsenosť a už je to v prdeli. Prestane si veriť najprv jednej veci potom v druhej a tak sa to naneho nabaľuje až je zatlačený svojimi myšlienkami do kúta a život sa mu stane peklo. Vyhýba sa niektorým veciam. Niekto ľudom, niekto dopravným prostriedkom. atd.
Existujú také afirmácie, mantry ktoré by si mal človek pred spaním opakovať a preprogramovať mozog. Je to zdlhavá cesta. Predstavovať si seba pred spaním ako jeho problém už nie je taký veľký problém a že ho zvláda.
.. Tieto stavy Bohužial poznám tiež.. sama si ich vysvetlujem tým, že som odmala potrebovala (musela) na niekoho urobiť správny dojem.. čo to vlastne znamená?!? prečo sa potrebujeme stále pačiť?! Aby nas neporovnávali ako nejake uhorky?! .. aby sme niekam zapadli,, aby nas priajli ludia ktorých obdivujeme ,ktorý sa nam niečim páčia. .. potrebujem nutne zpadnúť napr. do kelektívu v skole. v praci,. . niekedy až stakou nutnosťou že pre to "stracame hlavu",.. .. potom si preplnujeme hlavu myšlienkami o sebe. o svojom spravaní a reakciach a niektore momenty.. a v konečnom dôsledku skumame samých seba(nelutostne).. napriek tomu to nazývame že oni sleduju nas. pritom to len mi si namýšlame že nam vydia do hlavy do duše, že sme priehladný ako sklo. "si hlupák?!alebo si mudri?!skrývaš nejake tajomstvo?!.. mate pocit akoby vas chcel každý rozpytvať.. len pre toaby zistil či sa ešte dokažete usmievať".. Keby nam nedali za detstva nalepku,tak by sme to nikdy nikomu nedovolili!lebo by sme od korienka verili že sme strojcami vlastného šťastia a že sme výnimočný a dôležitý!takže ano! je to len o myslení.a opocitoch. tak ako ked mame v obchode obslužiť niekoho kto sa na nas minule pozrel pohrdavo zvihol obočie ,alebo nam ani neodzdravil dnes budeme na nho nasratý!!! a aj napriek tomu sa musime usmievať ,lebo tento falošný ko"ot je naš drahý zakazník.tak mu poprajeme pekný den lebo su vianoce.. (len si treba s kludom povedať"nabuduce po tebe niečo ťažké hodim"!)a stres pominie.. horšie je ked sa tak spravaju aj kolegovia,a veduci. a další poniektorý zakatníci. to je napr, ten moj pripad. .. vela krát som si vypočula kritiku ktoru som si nezaslužila,.. a to je ponižujuce,preto asi budem musieť dať vypoved. ale neviem kam zas pojdem.mam fobiu z ludí. z kolektívu.tu odpornu hnusnu myšlienku(pochybnosť) ktoru raz domna niekto zasial. .".Velmi pekne dakujem zatieto sprosté trapenia!!" treba si proste začať veriť. iný liek na to podla mna ani nieje! aj psycholog by podla mna začal len od sebadoveri.lebo tieto stavy podla mna vznikaju z ponižovania, šikany.krytizovania, asprosteho porovnavania sa!! :( :P ;) . ."Nejaké pochybnosti" ??! (mojim liekom.. si situacie zosmiešniť) to mi pomaha. aj ked bohužial nie vždy.. . :/
To by mohlo mať príčinu niekde v detstve. Neboli vaši na teba moc prísni? Napríklad veta: ty si najstarší ty si naučil mladšieho brata na také somariny, od teba to má že vyviedol somarinu a neklam,že nie!!! (danú somarinu si ty sám v živote nespravil) dokáže v tebe vyvolať toľko nenávisti voči rodičovi, ktorý ti ju adresoval a aj voči bratovi, že rodinná súdržnosť je nadobro narušená. Každý si zodpovedá za svoje chyby. Ďalej veta: Zhasni svetlo, lebo ti roztrieskam hlavu, tu sa učiť nebudeš! A na druhý deň agresívna facka, kopance a bitka a ponižovanie opovrhovanie a tak že si doniesol zo školy trojku hoci máš na viac. Tu raz ti otec uštedrí jeden nečakaný šťuchanec, jeden nečakaný kopanec do zadku, že až na zem spadneš, raz ťa drgne, raz obleje a teší sa, keď ti mama vynadá, že si špinavý... hrešia ťa, keď mladší brat donesie zo školy päťku vraj je to tvoja chyba lebo si sa mu nevenoval a keď sa mu chceš venovať, tak udrú päsťou na stôl a tebe na hubu, že ide sa na návštevu a čo si robil doteraz a ty necítiš lásku nikdy a od nikoho, iba nespravodlivosť. Vypestuješ si nenávisť aj voči bratovi. Keď ťa rodič ináč ako somárom a debilom sprostým neosloví a mama tiež, to je v poriadku akože. Ale keď tak ty oslovíš tvojho brata, tak tresk ti na hubu, že on sa nevolá somár, ale Miško. Tri sekundy predtým ho však somárom a debilom nazvali tiež a ty s bratom neviete, ktorý z vás má na toho somára reagovať. Za 20 dobrých skutkov ťa nepochvália, za jeden síce nedobrý ale nie zlý ťa vytrieskajú a za chyby, ktoré si neurobil, nespravodlivo obviňujú. Podceňujú: ty trubiroh debilný a daj pozor aby ťa tá predavačka neoklamala, však ťa len po múku a mlieko posielam a ani neviem či to vôbec zvládneš. Toto sú výchovné metódy, ktoré vyvolávajú v takto vychovávaných deťoch nenávisť voči ľuďom a nenávisť voči autoritám, strach z ľudí a strach voči autoritám. Prečo? Nedostatok lásky = nedôvera, ponižovanie, podceňovanie, bitky, agresivita, opovrhovanie, nespravodlivé obviňovanie, žiadne pekné slovo, milý úsmev, namiesto mena použitá vždy škaredá nadávka (somár), hádzanie ich vlastných povinností na teba (pomáhanie mladšiemu bratovi s úlohami), uprednostňovanie jedného súrodenca (mladšieho brata), jeho vychvaľovanie, hýčkanie, čačkanie a hádzanie jeho chýb na teba... toto všetko deti citlivo vnímajú. Nemalo by to tak byť. Nemuselo to tak byť aj u vás, ale vo všeobecnosti to tak býva. Kto lásku nedostáva, ten ju nevie dávať a hanbí sa ju prijímať alebo ju odmieta prijímať. Komu nebolo dôverované, ten sám nedôveruje. Kto nebol chválený, sám iných chváliť nevie. Kto nebol ľúbený, sám iných ľúbiť nevie. Komu sa neverilo, sám iným neverí. Komu sa neodpúšťalo, sám iným neodpúšťa. U koho rodičia vysmievali z telesnej vady (krivý nos, riedke vlasy), tomu sa aj iní budú z tej vady vysmievať a on sa uzavrie do seba, bude čudák, introvert, ale lásku nenájde. Pokiaľ je neveriaci, o to horšie.
Dasena plz nevynasaj sudy kym si nie si ista, urcite sa to da vyriesit aj bez liekov, tie vyriesia vzdy iba dosledok, ale riesit treba pricinu, inak sa to po vysadeni liekov vrati. Odporucam precitat si knihu OSHO - o strachu...
neviem čo nezájdete k psychologovi,.a neviem odkial nabral zaklaatel ze sa platí... ked si u obvodneho vypýta odporucanie tak to plati poistvona tak ako kazdeho lekára...
