Depresia

Musíš stále niečo robiť - pri týchto stavoch je najväčší nepriateľ nuda alebo voľný čas ktorý nemáš ako vyplniť. A možno nie je dobré to potláčať ale jednoducho to nechať tak, nezačať myslieť na niečo pekné pretože sa to asi skôr vráti. Môj názor skúšal som to presne tak isto a vracal sa mi horší pocit ako predtým.
Stále som toho názoru, že nič nepadne človeku lepšie ako keď je na dne a príde za ním jeho priateľ a len tak z ničoho nič mu povie, že ho má rád.

Este som sa chcela spytat, ja ked som bola vonku z uzkosti a depresii, stale ma prepadali tie blbe myslienky, co som predtym nepoznala, snazila som sa ich vzdy ignorovat,nepoddavat sa im a mysliet hned na pekne veci, ale ked som si chcela oddychnut, vzdy to prislo, ma to aj moja kamoska, ktorej depka a uzkosti presly po par mesiacoch same, len tie blbe myslienky, stale sa musi aj ona zamestnavat, lebo ked je doma a v klude, vzdy to pride, toto neviem ako sa da zmenit, co s tym robit...

Eminka aj ja mam male dievcatko, tiez to malokto chape, kto si nezazil take stavy, ze to nie je zla nalada a znudenost z urciteho stereotypu, ze to neprejde ked ides medzi ludi...Takze ani nikomu na nos nevesiam...A veru je to narocne, stale odpovedat malemu cloviecikovi, starat sa o neho vo dne v noci a mat s nim vela trpezlivosti, ked je cloveku nanic a zahrabal by sa najradsej pod ciernu zem..

Eva Horská veľmi pekný príspevok. Ja osobne si to veľmi vážim a ďakujem Ti za neho. My všetci bojujeme a budeme bojovať ale povedz sama treba mať aj trošku šťastia nie?

eminka obdivujem Ťa a veľmi sa toho bojím, pretože aj ja by som bol veľmi rád otcom.
Nepomáhajú Ti? alebo sa na Teba pozerajú ako na...alebo sa snažia tak, že je to až neprirodzené a boja sa povedať niečo čo by Ti neublížilo? Dosť by ma to zaujímalo. Teraz sa Ťa spýtam je to lepšie ako keď o tom nevedeli alebo je to ako keby to všetko hrali a..... Dúfam, že Ti neubližujú a nerobia naschvál? Napíš viac a poraď či je lepšie žiť v takom svete kde to nikto nechápe ako v takom kde je človek braný ako zdravý?. Som veľmi rád, že si napísala - možno by si niekomu z nás mohla poradiť. Napíš hlavne ako to celé zvládaš, berieš lieky, chodíš po doktoroch alebo to všetko zvládaš sama tak ako mnohí z nás? A ak to zvládaš sama tak poraď čo Ti pomáha ak si na tom najhoršie. Pomáha pocit, že si matkou???

Žijem už vyše 15 rokov s depresiou. Spúšťačom mojej depresie bol tento hnusný režim. Stratila som prácu, manžel stratil prácu, mala som syna na strednej škole. Práve bezútešnosť z budúcnosti, vek ešte nie dôchodkový ma dostali do ťažkej depresie, zaoberala som sa myšlienkou na samovraždu viackrát, ale kresťanská orientácia a strach zo synovej budúcnosti ma prebudili z nostalgie.Pochopila som, že depresia je rakovina duše. Po štyroch rokoch liečenia som sa dostala k výbornému mladému lekárovi, ktorý bol predovšetkým ľudský a je ním doteraz. Nevyžadoval si úplatky a ja som bola svedomitou pacientkou bojovníčkou. Zapojila som sa do štúdia UTV , abolvovala som štúdium Psychológie, gerontológie. Lieky beriem stále /veď cukrovkár berie tiež lieky doživotne/ a na prahu svojho jubilea som šťastná, zvládnem životné strasti, ale dôležité je aj fin. zabezpečenie a láska
blízkych. Syn úspešne doštudoval VŠ, zoberie ma na výlety aj do zahraničia. Pritom mi najviac zaberá český liek. Drahé zahraničné lieky neboli také účinné a slnko, pobyt pri mori. 3 roky neviem, čo je to depresia, teším sa zo života. Chodím 2 krát ročne na poznávacie zájazdy, venujem sa rôznym aktivitám medzi slušnými ľudmi, zlým ludom sa vyhýbam. Prežila som toho dosť v mladom veku vinou doktorov pri pôrode ťažko postihnuté dieťa, to bol vlastne úplne prvý krôčik a postupne sa to nabaľovalo, treba byť trpezlivý. Mne osobne veľmi pomohla aj viera v Boha a pomáha. Nikdy som si nemyslela, že pomaly v poslednej dekáde svojho pozemského života budem mať takúto aj slušnú živ.úroveň, ale zásluhou mojich starostlivých rodičov, lebo z vdovského dôchodku by to nebolo možné. Želám všetkým nedočkavcom depresívnym, buďte trpezliví a stávajte sa lepšími ľuďmi. Zapojte sa do kolobehu dobra a stráňte sa zlých ľudí.Deň bez úsmevu, alebo dobrého skutku je premárneným dňom.

Minulus, ja vychovávam syna v takomto stave a ver mi, že je to velmi ťažké. A nikto ma nechápe (teda, z rodiny)

Hmmm......Asi takto budeme musieť žiť všetci? Ale aj tým že tu píšeš tak s tým bojuješ to Ti je dúfam jasné :D Akurát mám taký stav a presne viem ako sa cítiš, neviem síce čo si prežila a možno nemám právo o depresii vôbec písať ale aj ja som si toho prežil veľa a možno nič také strašné ako ty alebo niekto iný ale píš. Uľaví sa Ti a ak by Ťa to trošku potešilo tak asi máme podobné názory. Aj ja by som v týchto stavoch najradšej skúšal všetko možné, pomoc od výmyslu sveta ale ako si povedala bez pocitov, teda tých skutočných sa to nedá.
Čo Ti poviem je to asi na celý život a myslím si, že na tomto fóre je viac ľudí ktorí to vedia len sa boja toho si to priznať. A možno to nebude trvať celý život a budeš znova šťastná, my všetci kto vie? Môžme len bojovať a dúfať, že nás všetci tí ktorých milujeme neopustia a budú nám v tom boji pomáhať, budú nás mať radi, budú nás mať radi a budú nám hlavne dôverovať. Ak nás okolie odsúdi tak prehráme..... A máš pravdu ani ja si celkom neviem predstaviť, že by to malo trvať do konca môjho života :( Že by som mal vychovávať deti v takomto stave? Naozaj sa toho desím :(

hej aj ja som brala lieky, ked mi pred piatimi rokmi potragickych udalostiach zacali panicke ataky, pomohli mi tak napoly, ale otupene emocie, citlivost, nevedela som sa zasmiat schuti, ani plakat, po pol roku som vysadila postupne a asi by som to bez pomoci liecitela nezvladla tie stavy co nasledovali, ako narkoman ked ma abstaky, keby nebolo liecitela, beriem to zasa...potom bolo lepsie obdobie, ale uplne som sa toho nezbavila, uz som nenasla ten pokoj a pohodu, co som poznala pred tym, ako to na mna doslo, no a teraz v lete u mna prepukla naplno zas depresia a uzkosti, brala som aj lieky 5 mesiacov, nepomahali vobec, skor naopak, vysadila som a nove uz nechcela....neviem dokedy sa budem trapit, ani nevylucujem moznost, ze ked uz nic nezaberie co mam na plane este, budem to musiet asi riesit liekmi a brat to asi cely zivot priebezne,ale co to bude za zivot, brrrr...

Okrem Jane318 tu bol už každý u lekára nie? A ako Vám ten lekár pomohol? Možno niekomu dal tabletky na spanie ok. Možno niekomu pomohol a dal mu tabletky šťastia. Ale dal Vám nejaký lekár skutočne šťastie alebo niekomu z vás vrátil chuť žiť? Myslím si že nie.