citim praznotu...dcera odisla studovat

a preco nechces skusit tu psychologicku? Hm? Ved co je na tom?

tedy...je to normalne to casom prejde(a ako tu niekto pisal...ked raz bude mat deti...zase to bude ine :))

hlavne si kvoli smutku nekupuj psa.... :))

kpt,nemam psa a je mi fakt stale smutno,uz si sama idem na nervy,vsetkych tym zatazujem,preco,preco sa z toho neviem dostat????kazdy povie,ze to chce cas,muz mi povedal,cas sa uz neda vratit,uz to len takto bude,uz len na navstevu pride,neda sa nic robit,slzy v ociach stale:(

Tedy asi je to aj o tom, ze uz sa nemas o koho starat. Mas sice manzela, ale to ide akosi tak samo. Treba ten cas, co si travila starostlivostou o dceru vyplnit niecim inym. Nejakou cinnostou. Vylety do prirody, ... Nemas psa?

pekne pisete,dakujem vsetkym co ste prispeli aj z tej druhej strany su rozumne pohlady,ale je to velmi,velmi tazke...naozaj ked ma clovek len jedinacika,jasne,ze aj ja som na nu hrda,kde sa dostala a ze to zvlada,myslim ze aj ona uz si zacala aj varit,vsetko si povybavuje,ona nas nezatazuje,je sikona skor my chceme o nej vsetko vediet a ja este do detailov,ale ona sa len tak narychlo porozprava,alebo napise:)

Ja sama sice este maminou nie som, ale som na tej druhej strane. Ja som dcera, ktora odisla pred rokom do zahranicia s dvoma kuframi a nechala doma sestru, ocka, psa a v prvom rade ustarostenu a smutnu mamku. Ja nie som jedinacik, mam mladsiu sestru, ale ta si az tak nerozumela a nerozumie s mamkou ako ja. Ked som sem prisla, prve dni som si ani nevybalila kufor, preplakala som celu cestu vlakom, pretoze ma neskutocne hnevalo a bolo mi luto, ze nenechavam doma vsetko, co som mala, budovala a vsetkych, ktorych som poznala, ale predovsetkym, ze opustam mamu. Ako som spomenula vyssie, je to rok, co som prec a vzdy mi vie vhnat slzicku do oka spomienka, ako vidim maminu stat po boku ocka na vlakovej stanici ako mi cez slzy a to okno na vlaku ukazuje, ako velmi ma lubi, budem jej chybat a lame jej to srdiecko. Ale na druhej strane, vzdy si poviem, ze by mala byt na mna kusok pysna, ze som vo velkom svete sama zodpovedna za seba a chcem si vybudovat lepsi zivot, hoci nie v rodnej krajine, lebo tam sa to neda. Vzdy, vzdy mi moze napisat, mobil je skvela vec a tiez vdakabohu, ze vymysleli internet. A ak by sa nieco pritrafilo, moja mamca mi vravi, zbal sa a vzdy sa mas kam vratit. Takze tym som chcela povedat, ze v zivote kazdeho rodica nastane cas, kedy treba nechat dieta rozprestriet kridla a letiet. Dat mu obcas radu, usmernit ten let, ale neriadit ho cely. A ked stastne doleti, tesit sa z toho. A ak nie, ukazat, ze to zachranne hiezdo je tu vzdy pre neho..

Och joj, mám dve dcérky a presne tohto sa obávam. Práve sú v puberte a za pár rokov ma asi čaká niečo podobné, odídu do škôl, osamostatnia sa a čo ja potom? Budem sa cítíť taká nepotrebná. Asi je blbosť myslieť na to už teraz no Tedy, viem Ťa úplne pochopiť a tuším čo prežívaš. Je však jasné, že si tým musíš prejsť, dcérka Ti bude vždy chýbať, ale keď si uvedomíš, že je dospelá a už to nebude nikdy tak ako bolo, tak potom sa s tým zmieriš. Ja som tiež jedináčik a s mamou sme na seba veľmi naviazané, sme spolu každý deň aj keď žijeme oddelene. Mám svoju rodinu a manžel si musel zvyknúť, že sa inak nedá a potrebujeme sa navzájom. No ja niečo podobné od svojich dcér nemôžem očakávať a len sa budem musieť prispôsobiť podľa toho, ako si budú chcieť ony život zariadiť. Je to údel každej matky.

No velmi pekne napisane :) Toto by malo vyjst ako prirucka.
Ja mam po vysokej skole, pracujem a az pred par mesiacmi sa mi podarilo trosku sa od mamy odputat. Bolo to peklo. Teraz sa dokazem z hlboka nadychnut a zit pre seba. Mamy, nepriputavajte si deti tak velmi k sebe. My sme potom nestastni. Nerobte nam vycitky. Necudujte sa, ked sme potom neprijemni. Odlucenie, aj ked male, bolo pre moju mamu ako zrada, brala ma ako nevdacnu, ze na nu kaslem. Nerobte detom vycitky, aby nemuseli skoncit na liekoch.

mamina ABC,tak to ako keby som citala svoje riadky a pocula svoju dceru,presne toto mi vycita,ze nikomu nikdy tolko ani na akcie nik nevola len jej a ze sa za to musi hanbit,,zase mama?,, naozaj si mi otvorila oci a velmi pekne si to napisala,asi by to doslo az takto daleko,vlastne uz to skoro doslo a nemusim ist ani k psychologicke,je to od nas mam naozaj sebecke,lebo ona mne robila spolocnost,ona ju ma,len ja si ju musim znovu vybudovat aj s manzelom,vsetko ako kedysi ked bola mala a ako rastla tak sme si coraz lepsie rozumeli az som skoro zabudla na partnera,vsetko ma aj svoje dobre stranky a zacnem sa venovat viac jemu a sebe,jej dam uz pokoj a budem pred nou vesela a naucim sa to aj nehrat,lebo som stastna,ze studuje,este raz velka vdaka a precitam si to vzdy,ked budem mat pokusenie,ju znovu otravovat,vela stastia:)

toto som zažívala pred tromi rokmi, kedy odišla študovať moja dcéra - tiež jedináčka. manžel má plno záujmov a on to tak neprežíval. aj ja som jej volala každý deň, až jedného dňa prišla nečakane domov že sa so mnou musí porozprávať. a ten rozhovor nebol veru príjemný. vytkla mi, že jej robím hanbu, že ona je jediná z ročníka, ktorej matka ustavične vyvoláva, že som sebec, ktorý mal dieťa iba na to, aby mu robilo spoločnosť. ale ona je samostatná bytosť, má svoje sny a potreby, svoje ciele. nemôže tráviť celý život pri mne. a ani to nechce, lebo by sa z mojej lásky zadusila. a presne to mi povedala, čo tu už ktosi spomínal: aby som ju nechala dýchať a začala žiť vlastný život. vraj som zodpovedná sama za seba a už nie za ňu. no bolo to niečo strašné, ja som plakala, napokon aj ona. na druhý deň odišla a ani sa s nami poriadne nerozlúčila. tak som sa spočiatku hnevala, hovorila som si, že sa odkrylo jej druhé ja, o ktorom som vôbec netušila, že je sebecká a nemá nás rada. chcela som jej napísať vyčítavý list, aj som ho začala písať, ale nakoniec som miesto toho išla k psychologičke. a tá mi otvorila oči. ukázala mi, ako sa asi musela cítiť moja dcéra, keď jej neostávalo nič iné, iba urobiť takýto krok. a že to nie je jej, ale moja chyba, môj problém, moje sebectvo. lebo najväčšiu lásku dokáže matka tým, že dá svojmu dieťaťu slobodu. inak je to len sebecká túžba vlastniť človeka, nebyť sám a byť milovaný. ale lásku máme dávať a nie vyžadovať. skutočne milujeme, keď za našu lásku nič neočakávame.
dlho som to potom ešte spracovávala, ale napokon som to zvládla. nebolo to ľahké a veľmi často som plakala. ale keď prišla dcéra domov, bola som usmiata a nič som nevyzvedala, nevešala som sa na ňu. dnes je všetko znova urovnané. dcéra mi volá dosť často, nechávam to na ňu. ja volám iba keď sa doma niečo dôležité stane čo by mala vedieť. už sme spolu hovorili aj o mojich pocitoch, o tej transformácii, ktorou som musela prejsť. bavíme sa ako dobré priateľky a keď náhodou skĺznem, dcéra mi so smiechom povie: mami, preháňaš, brzdi! a ja zabrzdím. pretože ju ľúbim a chcem, aby bola šťastná. a učím sa byť šťastná aj bez nej, iba sama pre seba. je to skrátka proces. ale inak to nejde.