Namotaná na psychológa

Ad 1: Volá sa Stano, nech nemusím stále vypisovať to príšerne dlhé slovo psychológ :D
Ad 2: Bol mi nehorázne sympatický hneď, ako som ho zbadala: 29-ročný, milý, sexy a tak, niet divu. Takmer okamžite som si začala nahovárať, že som sa doňho zabuchla, ale vtedy to tak zrejme nebolo... Až postupom času. A teraz, po pol druha roku, si uvedomujem, že som sa doňho totálne zamilovala a netuším, čo s tým.
Povedala som mu to, riešili sme to, o tom terapia je, ale závislosti od Stana ma nezbaví ani Stano.
Má priateľku, na ktorú žiarlim a fakt ju neznášam, v duchu jej želám rozličné príšerné veci, a keby som potajomky myslela len na to... Fantazírujem o - ehm, o všeličom, "čo by tak mohlo byť, keby..."
Je mi jasné, že som si ho nekriticky idealizovala - a občas ho hlboko znenávidím, tak to už u mňa chodí - a tiež predpokladám, že toto musí zažívať aj pri iných klientkách, museli by byť frigidné, ak by sa im nepáčil :D Ako odborník sa s tým vie vysporiadať. Ale čo ja, safra? Však tam chodím preto, že som emočne nestabilná, priam rozflákaná, a teraz ešte aj toto.
Na terapiu mám chodiť kvôli sebe, nie kvôli tomu, aby som očumovala Stana. Trápi ma to, najradšej by som sa už na nikoho nenamotávala (vzťah už nechcem, to je definitívne rozhodnutie), ale to si nerozkážem, že jo.
Tak neviem. Dať si s terapiu na chvíľu pauzu? Alebo by to nepomohlo a keď sa vrátim, tak budem zažívať stále to isté? Alebo to jednoducho nejak prísne racionálne potlačiť, skrátka si vsugerovať "nie, Meretseger, toto nemôžeš, tak sadni a poslúchaj"? (Som schopná vsugerovať si absolútne všeličo.)
Stále naňho myslím, snažím sa ho zvádzať, milujem, keď sa ma dotkne, milujem jeho hlas, výzor, vystupovanie, proste mi z neho úplne hrabe. A v tomto smere mi terapia skôr škodí. What can I do?