Rakovina člena rodiny

Ku psychológovi chodím pravidelne, ale z iných príčin, som hrozne precitlivelá, minulý rok mamku operovali na slepé črevo a vraveli, že utiekla hrobárovi z lopaty. Ja som pravdepodobne zažila nejaký posttraumatický stres a začala som sa o našich prehnane báť. Mamku som poposielala na všetky vyšetrenia, aby som bola spokojná, že je relatívne ok. Aj ocka som poslala ja s tým nálezom, ale tajne som dúfala, že zas sa mi to vyvráti, že to nie je nič vážne. A zrazu toto. Dozvedeli sme sa to v piatok, a ja za tie tri dni úplne inak vnímam svet. Všetky moje plány, svet a výhliadky sa zrútili. Len sedím za netom a hľadám nejaké utešujúce informácie, že to nie je až tak zlé.

frezia -je to ťažke ked najbližši ochoreju,či už je to rakovina alebo ina važna nevyliečitelna choroba.
moja sestra pred rkom zomrela na rakovinu,do dnes sa z toho všetci spamatavame,naš najlepši kamarat je chory na sklerozu multiplex.rapidne sa mu zhoršil stav,je už na voziku.
poiem ti len tolko,že mne pomohol až psycholog ,vyrovnat sa s touto chorobou v mojom najližšom okoli.
nie každe ochorenie znamena smrť,to si treba v prvom rade uvedomiť.netreba hned zufať a treba hladat hlavne metody ako zmeniť myslenie a netrapiť sa.ak to dokažete vy aj pacient,tak je to uplne ine.

Hlavným dôvodom,prečo som nepodal podnet bolo zistenie,ako všetci doktori držia spolu,jeden druhého sa zastáva..a je jedno,či je to ošetrujúci lekár,prednosta kliniky,lekár na Úrade pre dohľad,posudkový na Úpsvar alebo revízny lekár v zdr.poisťovni.Pacient je pre nich len objekt,nutná záťaž,ktorú majú v náplni práce a ktorého musia "strpieť"..dospel som k poznatku,že sťažnosťami by som dosiahol pravý opak toho,čo som chcel dosiahnuť..a dali by si na mňa všetci zainteresovaní bacha.
P.S...keby tie bolesti boli menšie,hneď by bol svet krajší,ale niektoré dni sú aj lepšie,vďaka Bohu za ne

. držím palce, aby to dopadlo najlepšie, ako je len možné. Viem, o čom hovoríš, zdravie je len jedno a treba si ho vážiť. Na tvojom mieste by som podal podnet na úrad dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou, možno tým niekomu zachrániš v budúcnosti život..

U nás šok s mojej novoobjavenej C diagnózy trval cca 3týždne..uvažovali sme i o podaní trestného oznámenia na lekára,ktorý môj zdr.stav svojim lajdáckym prístupom zapríčinil...
Dnes(po 9mesiacoch liečby)to beriem ako údel,naučil som sa novému spôsobu života,naučil som sa žiť so svojou diagnózou,mám nové priority,iný pohľad na život.U nás sa hovorí"človek si zvykne aj na šibenicu",a u slováka to platí dvojnásobne..maďari hovoria-bude ako bude...hlavne,že sme zdraví:)))

frézia po skúsenosti z môjho okolia, kedy nečinnosťou doktorov dopadol spolužiačkin otec veľmi zle, ti radím konzultovať diagnózu/liečbu s ďalšími lekármi na rôznych pracoviskách... Treba veľa psychickej pohody a veriť, že to dobre dopadne. Používať pri liečbe aj nejaký placebo liek, vie to veľmi ovplyvniť pacienta, že mu to pomôže a bude sa oveľa lepšie držať...

Ja viem, že nik tu nebude večne. Stále si to hovorím, chvíľu som s tým ako tak zmierená a po chvíli príde stav, že nie, toto sa nemôže stať.

Výsledky nemáme, teda ani mu nerobili žiadne vyšetrenia, len mu pozreli ložisko s dermatoskopom a hneď má diagnozu. Operovať ložisko nechcú, má iné zdravotné problémy, tak ho chcú poslať rovno na onkológiu na rádioterapiu.

Zajtra tam má ísť, tak som zvedavá. Ale úplne sa mi zmenil svet. Neviem čo robiť.

Nikto tu nie sme na veky, tak ci tak, skor ci neskor zomrieme. S tou realitou sa treba vyrovnat, pretoze proti tomu sa neda nic urobit, len spravnym postupom predlzit zivot.
Rakovina je dosledok roznych zamoreni a mikrobialnej cinnosti, co produkuje tiez karcinogenne(rakovinu tvoriace) zamorenie.
A kto to aktivne neodstranuje, tj neodmoruje sa ma 1/4 pravdepodobneost za zomrie na rakovinu.

Este jednoduchsie je branit sa proti infarktom a porazkam, ktore su dosledok zapchavania ciev tukmi a tukovobielkovinnymi zluceninami a nakoniec blokadou z krvnej zrazeniny, comu sa da zabranit cistenim ciev lecitinom, lipazou, chelaciou a riedenim krvio a rozbijanim srazenin fibrinolytickymi enzymamy, ako nattokinaza, lubrokinaza...

nemate vysledky tak sa na to ani nepripravuj, nezamyslaj sa nad tym este
ak by sa to potvrdilo, budu sa vam stiredat tazke casy s lepsimi..paradoxne nas to dost spojilo, boli sme i na dne, i na vrchole stastia o ktore sa postarali kratke a krasne momenty...
najlepsie a najviac hrdinsky to znasala dotycna osoba, my ostatni sme boli na tom spychicky horsie nez on
preto stojte pri nom/nej nech uz to dopadne akokolvek, rodina je prvorada a strasne dokaze pomoct, doda poriadnu silu a chut bojovat
vela stastia :(

je to jeden velky strasiak. uz ludia si ani nevedia predstavit, ze raz budu musiet zomriet, sami a aj ludia okolo nich. starych posielaju zomriet do domovov, nemocnic. ked zomrie mlady pri "nestasti" tak je to este strasnejsie, ludia nakukaju na miesto nehody, az uvidia mrtvolu a psychicky sa zrutia.
no je to tazke ked prva smrt ktoru clovek zazije, je jeho vlastna, alebo je to smrt velmi blizkeho cloveka.
niekedy ludia zomierali doma, medzi ludmi, videli to vsetci a vsetci chapali, ze k smrti smeruju cely zivot a nemali z toho ziadne mindraky.
pokial sa jedna o chorobu tak je tu navyse strach z bolesti, a zdlhavej smrti - tak, ale nikto nevie kedy jak a za akych okolnosti z tohto p****teho sveta odide. este ze sa nepytas, ako by sme sa zachovali KEBY nam niekto blizky zomrel pri autonehode - je to vsetko len keby.
nemas potvrdenu ani diagnozu, ani prognozu. mozno mu nic nie je, alebo je a dostane sa z toho, alebo na to strasnou smrtou zomrie - TO JE ZIVOT