Väzenie zvané život

veľmi ti držím palce

Mozem sa opytat, ako ti pomaha rodina, ktora ta nadovsetko lubi?

aj keď je to dávno preč, stále žiješ a podvedome veríš odkazu toho šikanovania. Rozoberala si s nejakým psychológom, čo sa vtedy dialo, čo Ti tie deti hovorili a robili, čo si si na základe toho myslela o sebe aj o nich? Sú to bolestivé kapitoly Tvojho života, ale treba ich otvoriť, vyniesť na svetlo, podeliť sa s niekým, ktorý Ti ukáže, že si verila klamstvu o sebe a o tom, čo sa dialo a ktorý by Ťa naučil tieto negatívne zážitky správne spracovať vo svojom vnútri. Čím viac o tom budeš hovoriť, čím viac rozoberať (nie sama v sebe), tým lepšie. Keďže pociťuješ následky šikanovania ešte aj dnes (depresie, nutkanie k sebapoškodzovaniu...), stále táto prvotná príčina Tvojich problémov nie je vyliečená. Predstav si elektrikára, ktorý ide skúšať elektrické drôty, či cez ne prúdi el. prúd. Ak v nejakom nie je prúd, nič sa nedeje, ale ak áno, vtedy ho potrasie. Ak aj teraz pri spomienke na minulosť cítiš hnev, pocit krivdy a nespravodlivosti, nejaké telesné prejavy (stiahnuté hrdlo, chuť plakať, triaška a pod), nechuť na to myslieť a snahu zatlačiť to do podvedomia, znamená to, že tieto spomienky sú stále "pod prúdom" a treba ich vyliečiť - a to už spomínanou psychoterapiou. Keby pod prúdom neboli, nemala by si problém na tie chvíle spomínať, možno so smútkom, ale tieto spomienky by Ťa neznepokojovali, neoberali o duševný pokoj.

To, čo sa Ti stalo neznamená, že si bola nejako na vine. Deti sa porovnávajú a niektoré, keď nedostávajú dosť lásky a pozornosti od rodičov, hľadajú ju inde a bohužiaľ aj na úkor iných detí. Tým, že sa nad niekým povyšujú, či v horšom prípade niekoho šikanujú, ako keby si nahrádzali nedostatok ocenenia zo strany svojich najbližších, dokazujú si, že niečo znamenajú, keď majú moc nad inými. Deti, ktoré šikanujú svojich vrstovníkov majú v skutočnosti tiež psychický problém, aj keď si to (aj vzhľadom na svoj vek) nedokážu uvedomiť. Bola si obeťou obetí. Ty aj oni ste si zaslúžili lásku a nehu od rodičov a svojich kamarátov. Odpusť im, už aj oni sú veľkí a s odstupom času možno tiež pri spomienke na to, čo ako deti robili, to ľutujú a možno ani nechápu, prečo to robili.

Magy,
jak to myslíš, že nebude mít čas na deprese a kraviny???
To myslíš vážně?
Přijde ti to jako nějaký rozmar deprese, sebepoškozování, OCD??
To vůbec není žádná zábava, to mi věř. každej kido tím trpí by si ta jistě rád odpustil.

Fuj, akoby som toto v istom období sama písala. Viac než dobre tvoje pocity poznám. Pobyt na psychiatrii nebol na zahodenie (kde si bola? Ak v Pezinku, koho si mala za ošetrujúceho?), ale čo mi asi najviac pomohlo, bola zmes liekov a psychoterapie, nič iné. Svoju rodinu neľúbim a oni mňa tiež nie, svojho času ma tu nedržalo v podstate nič. Napokon som sa z toho vyhrabala... či však definitívne, to netuším, priznávam...
Vždy, vždy je nádej, nech ťa drží aspoň tá... Koľkokrát nebolo na konci tunelu nič, ani len to blbé svetlo, ale vždy som ho napokon našla (hovorí osoba, čo sa 4-krát pokúsila o samovraždu, okej) a až teraz vidím, koľkým ľuďom by som ublížila. Už len kvôli tomu sa oplatí bojovať, hoci neupieram právo na výber.
Neviem ti ináč povedať. Isté črty stále mám, a sama si s nimi neviem úplne rady, ale aj tak viem, že čokoľvek do teba budeme hustiť, napokon si ten boj budeš musieť vybojovať sama, hoci je sakra ťažký.
Od definitívneho skoku pod vlak ma odradila len viera v niečo lepšie, čo ešte určite príde, ale túžba ma bude hrýzť stále. Len odolávať...

magy s patentom na rozum. vsetko videl, vsade bol. od neurochirurgie cez onkologiu az po psychiatriu. na vsetko ma odopved. blahozelam.

OnlyShadow, si este velmi mlada. 21, to sa fakt da este vela zmenit! zaber na terapii, ty musis chciet sa so vsetkym vysporiadat. to za teba nikto iny neurobi, ale mat pri sebe toho spravneho terapeuta je na nezaplatenie. kolko krat si menila psychiatra? kludne si najdi niekoho, kto v tebe bude vediet vzdbudit nadej, ze sa to da.

smrt si mozes zvolit aj zajtra! aj tak ta to pocka, ze by si zila navzdy sa bat nemusis ;) ale ked uz si na tomto svete, tak sa snaz aspon nejako zmysluplne vyuzit ten cas co si tu. pises, ze milujes rodinu, takze az take uplne prazdno necitis. aj to je zachytny bod.

onlyshadow - a nejaka psychoterapia? alebo postupne vypustanie problemov z podvedomia?

dakujem za odpovede...bella máš pravdu pramení to zrejme z detstva ked som bola v škole šikanovaná a to aj na základnej aj na strednej, neustále ma ponižovali, až som sama uverila že som na nič...

Ale to už je dávno preč a mne problémy stále pretrvávajú, dokonca sa zhoršujú...

čo sa týka liečby, beriem iba leponex a zopiclon na spanie, ale nevyhovuje mi ten leponex aj som to v nemocnici hovorila ale povedali mi že mám čakať...ale čakám už vyše mesiaca a stále nič....vyskúšala som stráášne vela liekov, aj elektrošoky a nič..

Magy, vieš niečo o tých diagnózach, keď si tak ľahko určil ich príčinu? Tvoje slová môžu veľmi zraniť už aj tak dosť strápenú dušu. Nikdy nevieme, ako by sme sa my správali na mieste tých, ktorých odsudzujeme - možno by sme to niesli ešte ťažšie.

OnlyShadow, si príliš mladá na takéto diagnózy. Všetko, čo prežívaš niekedy začalo, to všetko musí mať nejakú príčinu v minulosti - a predpokladám, že Ty ju poznáš. Že sa po terapiách necítiš lepšie môže byť aj tým, že sa rieši následok a nie príčina problému. Depresie, obsesie, šebapoškodzovanie sú len následkom niečoho. Ak sa terapia zameria len na ne a nejde na ich koreň, môže tieto prejavy zmierniť, ale úplne ich nemusí odstrániť.

V Tvojom detstve či ranej mladosti sa muselo odohrať niečo veľmi zraňujúce, čo Ťa veľmi poznačilo. Nejaké zneužívanie, týranie, šikanovanie, odmietanie Tvojej osoby tak, že si uverila tomu, čo Ti niekto skrze toto správanie hovoril, napr. že si menejcenná, že si si to všetko zaslúžila, že nie si dosť dobrá, že si nezaslúžiš šťastie. V skutočnosti si však dobré, milé a krásne dievča, ktoré má celý život pred sebou a môže byť naozaj šťastné.

Možno keby si napísala, čo sa Ti stalo, čo všetko toto Tvoje trápenie spustilo, zistili by sme, že vôbec to nie je s Tebou také beznádejné. Veľmi sa mýliš, ak si myslíš, že už Ti niet pomoci a že sa Tvoj stav nemôže zmeniť a smrť je riešením. Napriek tomu, čo prežívaš, je Tvoj život veľmi cenný a v Teba sa ukrýva veľa pekného a dobrého, o čo by ľudia okolo Teba prišli, keby si tu nebola. Naozaj na Tebe záleží, je dobre, že si tu, že si sa narodila. A som presvedčená, že aj pre Teba existuje riešenie.

Máš nejakú kamarátku?

Ahoj, nedivím se, že jsi na konci se silami, vždyť to vypadá, že už není žádná naděje. Jaké léky bereš?
A čím že se to doma předávkováváš? Benzodiazepiny?

Jestli pomáhá psát, tak piš piš piš.