Pred 12 rokmi som odisla z domu ako velmi mlada, lebo nase rodinne podmienky boli katastroficke. Rodicia rozvedeni, matka tyranka prveho stupna, dennodenne ma ponizovala, bila, proste zlievala si na mne nervy pre jej nepodareny zivot a brat s nou isiel ruka v ruke. Nemala som abi starych rodicov, ani ujov, ani tety, sesternice, lebo matka sa po rozvode od nich izolovala a tak sa nam otocili chrbtom. Ale ani ma to nebolelo, lebo nasa rodina celkovo su sebci, ktori hrabu len sami na seba a jeden druheho by od ziarlivosti utopil v lyzicke vody. Neviem, celkovo nasa cela rodina nie su dobri ludia. Mate rodiny, ktore si vazia jeden druheho a maju sa radi a pomahaju si a mate rodiny, kde jeden spriada zlo proti druhemu, bohuzial, aj take rodinne vztahy existuju. A ja som sa narodila do takychto rodinnych vztahov.
Ked som bola mala, strasne som trpela, lebo moja matka bola tazko psychicky narusena a kazdemu to bolo jedno. Bola som v strese cele detstvo, vyzerala som ako kost a koza, proste jedno peklo. Len som cakala, kedy dospejem a uteciem z toho prekliateho miesta na zemi...
Po maturite som si na druhy den zbalila kufre a odisla do Bratislavy, kde som si nasla ubytovanie s kamaratkou a pracu v pizzerii. Ani si neviete predstavit, ako sa mi zacalo lepsit v zivote. Vsetok strach a stres zo mna opadol. Pribrala som, uz som nebola len kost a koza, opeknela som (aspon mi to vsetci vraveli, aj podla napadnikov som to videla). Zacala som byt spolocenska, vesela, nasla som si kopu znamych. Navstevovala som kadernicky salon, urobila som si nechty. Stala sa zo mna pritazliva, usmievava, dlhovlasa blondyna. Ked som bola mala, stale som take zeny obdivovala a myslela som si, ze ja taka nikdy nebudem, lebo som hlupa a skareda, toto mi totizto moja matka hovorila a vtlkala mi do hlavy od detstva... A zrazu som sa stala ja tou krasnou, blondavou a chytoru zenskou.
V Bratislave som sa spoznala so super partiou ludi - 3 holky a 2 chalani, ktori sa chystali do Talianska za pracou. Vraj jeden tam ma znameho, ktory nam vybavil ubytovanie. Tak sme sli. Byvali sme v jednom dome, kde kazdy mal svoju izbu a postupne sme si nasli pracu, takze kazdy si svoju cast podnajmu zaplatil. Tu sa zacali nezhody. Dve sme sa odstahovali, ja som si nasla priatela Taliana atd atd..
Teraz som stastne vydata uz 7 rokov za svojho talianskeho priatela. Je super clovek, mame spolu 2 rocneho synceka. Kupili sme si nas vlastny byt, lebo nam dali uver z banky. Zijeme si dobre. ALe stale mi nieco chyba. So svojou rodinou som v kontakte iba niekedy aj to iba telefonicky, lebo uz pocas rozhovoru citit to ich zlo. Tak sa ich stranim a budem cely zivot. Domov sa uz nikdy nevratim. No na druhej strane, teraz, co mam male dieta, citim, aka je dolezite mat dobru rodinu a oporu v nich, coz ja nemam. Citim sa sama. Kazdy hovori, ze ved mas uzasneho manzela a dieta, kasli na vsetko naokolo a venuj sa svojmu rodinnemu zivotu. ALe prirodzenou potrebou kazdeho cloveka je mat aj svoju rodinu, rodicov, surodencov, tety, sesternice atd... Ja sa citim sama. Kazde vianoce, kazde sviatky, narodeniny citim, ze jedna cast zivota mi chyba. Nemam to, co maju druhi. Rodicovsku oporu, surodenecku lasku. Radost, ze na kazde sviatky sa stretnem so svojimi a prezijeme dolezite chvile v zivote. Ze tu niesom na tom svete sama bez rodiny. Ked vidim, ako druhe rodiny oslavuju novy rok, alebo iny sviatok, ako sa veselia, ako sa stretavaju aj pocas roka a pomahaju si, je mi smutno a citim sa prazdne. Manzel ma rodinu, ale su to pre mna len cudzi ludia a cudzi aj ostanu, ja potrebujem svojich, viete ako to myslim. A teraz idu vianoce. Na jednej strane som neskutocne rada a pocitujem zakazdym velku ulavu, ked si pomyslim, ze som z toho pekla navzdy prec a daleko a na druhej a na druhej mi zase pripomenu to vsetko zle, co som zazila a to, ze vlastne na mieste svojej pokrvnej rodiny mam iba jedno velke prazdno. Je mi luto, ze moj syn nikdy nespozna svoju staru mamu a rodinu z mojej strany. Jednak sme velmi daleko a jednak ho chcem uchranit od tej zloby, co tam v mojom rodnom mieste existuje. Ved ani by som sa nemala kam vratit. Hned po odchode totizto moja mama a brat vyhodili vsetky moje veci a zrusili moju izbu. Uz tam prakticky nebyvam. Hned po mojej svadbe dupkali, lebo chcu potvrdenie, ze mam trvale bydlisko v Taliansku, aby zrusili moje trvale na Slovensku. Uz naozaj akokeby som tam nikdy nezila. Proste nemam ani najmansi dovod tam ist a ukazat im moje dieta...
Citite sa aj vy niekedy takto sami? Aj ked verim, ze skoro kazdy ma pokrvnu rodinu, ktora ho miluje, teda okrem mna. Viete, cim ste starsi, tym viac si uvedomujete, co rodinne puta naozaj znamenaju a mne naozaj tato cast zivota a mojho ja, chyba. V tomto smere citim iba prazdnotu a smutok...
Trapi ma moj rodinny stav.
Jumbik, Kafik, dakujem za prispevky, mate pravdu. A Jumbik to tiez velmi dobre vystihol. Vlastne vsetko zle moze byt na nieco dobre. Zalezi to od uhla nasho pohladu...
Konečne hodnotná téma na zamyslenie...k veci. Všetci to tu vystihli presne. Je to síce drsné a kruté, ale tvoja bývalá rodina ti už nikdy nedá to, čo sa od skutočnej rodiny má očakávať. A aj keď sa tvoje prázdne miesto zaplní potomkami, aj napriek tomu nezmizne úplne. A o to ide! Bude ti navždy pripomínať, čím všetkým si si musela prejsť, aby si bola šťastná. A to prázdne miesto bude dôkazom, že si naozaj šťastná! Človek dostane od života facky, aj keď si ich nezaslúži (vlastná skúsenosť). Ale musíme ísť ďalej. A ty už si v cieli.
koira, naozaj ti nezostáva nič iné, len namiesto opory zozadu sa tešiť a vytvárať sťasnú rodinu svojim deťom a vnúčatám. Ano, to prázdne miesto tam bude, ale časom sa bude zapĺňať nevestami, zaťmi, vnúčatami.. nebude stále prázdne.
Dadulla, Soffa, dakujem za vase pochopenie. Ja viem, je pravda, ze by to mohlo byt aj horsie, ale castokrat to na mna dolahne, hlavne teraz pred sviatkami. Ale nevadi. Dufam, ze sa to raz obrati a naozaj budem jedneho dna obklopena mojou rodinou, tak ako Dadula pise...
no na jednej strane to mas dost tazke,ale ber to z lepsej stranky.co by si mala z toho ze by si tu mala rodinu a zila,v takej biede ako popisujes??to by si chcela,asi nie!nikto nemoze mat vsetko,bud rada ze si sa odtrhla,ze mas manzela,dieta.tvoja rodina ti za to nestoji,uz len ako sa k tebe zachovali.obdivujem ta,ako si odisla,ale inu moznost si nemala.ja mam rada zase nasu skvelu rodinu a preto som sa zo zahranicia vratila naspat domou,ale to sa s tebou neda porovnat.drzim ti palce,.samozrejme ze je cloveku obcas smutno,ale ty za svoju rodinu nemozes,tak to nechaj tak!bud rada,ze je to tak jak je,lebo by mohlo byt horsie!!!
Nic zazracne ti nepoviem, len chcem vyjadrit obdiv, ze na to, cim si si presla si dokazala sa postavit a proti vsetkym ist za svojim. A mozno prave preto si to dokazala, lebo si bola v podstate stale sama na vsetko. Verim, ze je to velmi smutne a tazive, ale tvoja povodna rodina ta vyslovene odvrhla. Trapis sa iba ty, ktovie, ci je im vobec luto, ze to takto je, ci si na teba vobec spomenu a ci by vobec tvoje dieta chceli spoznat. Zavrela si za nimi dvere, pretoze to inak neslo, nemala si inu moznost. Pocit rodiny este zazijes. Zrejme mas teraz male dieta, ale postupom casu budes mat deti strasie, budu mat partnerov, cakaju ta vnucata. Tvoja rodina-pokrvna-budu oni, oni o teba budu stat a budu si vazit, co pre nich robis.
Magy, dakujem ti za tvoj prispevok. Tvoje slova su ako pohladenim po dusi. Niekedy naozaj staci malo, a aj ked sa nepozname, to, co si mi napisala, je krasne.
Koiria - toto prazdno ostane v tebe navzdy, jedina otazka je, ako a cim ho zaplnit, ako sa s tym co najviac vyrovnat, akceptovat tento stav z minulosti a hladiet dopredu. a to uz je trochu iny level, ako poradit "sprav toto a hento", lebo kazdy sa s niecim takym vyrovnava inak.
podla mna zrejme najlepsie bude, ak si tu svoju rodinu rozsiris o dalsie deti a tym padom to prazdne miesto chybajucej rodiny zaplnis, zaroven si zamestnas najme mozog, aby si jednoducho nemala cas mysliet na to, co bolo, ale situacia ta bude stale nutit upriamovat pozornost na tvoje deti, ktore potrebuju starostlivost, podporu a pomoc.
na takuto terapiu mam aj vystizny nazov: "usit si na seba bic".
priatelov si vyberame, ale rodinu nie. tu svoju sucasnu (a deti) si mozes vychovat tak, ako ty chces a daju ti neskor to, co im dnes odovzdas ty.
myslim, ze tvoje deti su a budu stastne, lebo sa narodili mamine, ktora presla takymto "peklom" a spravi prve-posledne, aby jej deti toto nezazili. a ked budes starsia a oni dospele, vynahradia ti vsetku tu lasku, ktoru im davas a verim ze budes davat. pri pohlade na kopu potomkov, ktori ta budu milovat tak, ako milujes ty ich, sa nebudes moct citit ani smutna, ani opustena.
vsetko zle je na nieco dobre a v tvojom pripade vdaka zlobe niekolkych ludi z tvojej minulosti budu tazit tvoje deti a neskor aj ty sama.
