Nechcem už žiť

Dôležité je radovať sa z drobností.

To mi je strašne ľúto. Moji rodičia, predovšetkým matka, boli takí istí. Ale už dlho mi to nevyčítali. Prestali, keď im môj psychiater povedal, že také vyliečenie z bulímie je raritné (a bez ich pomoci, doma som na to bola sama). Je to ako začarovaný kruh. Pokiaľ rodičia nepochopia, že to chce silu, ktorú ty nemáš, to nezvládneš... a pokiaľ to nezvládneš, neposkytnú ti podporu. A aké máš vlastne s nimi vzťahy?
Už som to tu spomínala. Prestala som neustále riešiť svoju minulosť a začala o nej trochu hovoriť, ale nie s rodičmi. Žijem pre dnešný deň. Keď mám dôvod, radujem a smejem. Aj keď mi niekedy nie je najlepšie. Napokon to povolí. Venčím hafana, pravidelne chodím za tetou, aby som ju odprevadila pešo domov (aspoň nejaký pohyb), aj vtedy, keď mi nie je najlepšie. Strašne rada spievam, takže celkom pravidelne vyrušujem susedov. Je to beh na dlhú trať. Inak celkom mi pomohlo aj to, že som sa zbavila bulímie.

Ja som bola na b-oddeleni hned od zaciatku ale v ruzomberkcena vo vojenskej na psychiatrickom oddeleni a iba dva a pol tyzdna.Tam som sa aj porezala a styri dni nato ma pustili domov.prvy tyzden som mala infuzky, lebo som len vracala a nic nejedla a teraz mi je odporucena dlhodoba liečba zamerana na psychoterapiu.
Volala som trencin-tam sa neda je to mimo spadovu oblast-rajon, potom zilina, kosice a pezinok.
Zdrbali ma ze to musi ambulantny psychiater volat a v pondelok-zajtra neviem ci sa daco vybavi a ci vobec, neviem dokedy cakat a co robit

Lombardo, nasi mi stale hovoria, ze robim rodine len hanbu- kvoli tomu, ze som bola aj hospit. a pod. Ja si to aj uvedomujem, samej mi je z toho smutno, ale na druhej strane si skutocne neviem rady sama so sebou, svojou chorobou a je mi luto, ze nenachadzam v rodine ziadne pochopenie.
Co ti pomohlo dostat sa do stavu, v akom si teraz?

Nie, inde som nebola hospitalizovaná.
Ver mi, ja som tá posledná, kto by ťa odsudzoval. Tiež som mala také stavy, kedy som doslova premýšľala, či mám ísť na WC alebo to pustím do postele. Keď mi bolo najhoršie, raz som si vypýtala stan od brata a rozložila ho na dvore. Spolu so psom tam strávila asi 5 dní. Všetci na mňa pozerali ako na retardovanú. Ale mne to pomohlo. Vtedy sme mali psa, ktorý keď počul, že plačem, bol schopný preskočiť plot a pribehnúť za mnou.
Najhoršie je, keď ti nerozumie rodina, preto treba "hľadať" inde. Rozprávala si sa niekedy s nimi o tom, čo sa v tebe odohráva?

Anemary,strašiš a vydieraš tu ľudi.Zober a najdi si zmysel v bežnych činnostiach.Zaštopkaj si ponožky,navar si čo maš rada ak si na to jedlo vieš vobec sama zarobiť.Kup si kvietky v črepniku a staraj sa o nich.Choď do kostola a počuvaj čo farar hovori.Navštevuj utulky kde su ľudia bez strechy nad hlavou.Navštiv onkologiu,hoci len chodbu a pozri ako trpia ľudia čo chcu žiť.Prejdi sa mestom a pozoruj ľudi,každy ma dake trapenie a.........

Lombardo, a bola si hospitalizovana aj inde, nez v Pezinku? Asi teda este na tej Mickiew. Prepac, ze tak vyzvedam. Ano, Dr. Havlickova uz nepracuje.. Citim akoby prazdnotu, akoby mi bolo uz "vsetko jedno", nie doslova.. stale aj tie neznesitelne uzkosti, depresie, samota.. momentalne nie som schopna nic robit.. asi ma tu odsudite, ale neviem to napisat tak ako to citim. Je mi psych. velmi mizerne a nic "nevladzem". Vsetko ma stoji velku namahu.

Čo sa týka PPP, psychosomatické mi vôbec nepomohlo. Pomohla mi až MUDr. Havlíčková na Mickiewiczovej, ale tá už by mala byť na dôchodku.
Ženské mi celkom pomohlo. Hlavne individuálne psychoterapie, pretože na skupinových sa neviem otvoriť. Dôležité je chcieť a hovoriť o svojich problémoch. Raz som musela byť na A-čku 4 mesiace. To bol horor!!!
Veľmi dobre viem, ako ti je. Mám za sebou 7 pokusov. Všetky, až na jeden, som myslela vážne... tabletky. Keďže mám veľmi zníženú funkciu obličiek (jedna mi funguje na cca 8%, druhá asi na 15%), tak som vždy buď skončila na JIS-ke alebo AROe. Teraz sú moje myšlienky celkom stabilizované, len depresia a vynáranie vytesnených spomienok mi robí trochu problémy. Snažím sa žiť pre tento deň, neriešiť minulosť či ďalekú budúcnosť. Síce mám niekedy kučeravé myšlienky, ale už asi 3 roky sa mi ich celkom úspešne darí zaháňať. Keď mám niečo rozrobené, tak si poviem, že to ešte musím dorobiť. Alebo, že počkám do večera, pretože chcem mať pokoj. Dovtedy ich nejako zaženiem.

Dievcata, damy, doba je sice zla, zeny sa hraju na muzov, muzi nemaju svoju poziciu ani postavenie, vsetko je pomiesane. Sama technika, chemikalie, ziarenie, smog, stres a mozem pokracovat do nekonecna... Zivot? Dnes takmer nikto nepozna lasku (pravu lasku), vsetci sa zenieme za materialnom, peniazmi, nikto nikoho nechape (ani sa o to nesnazi). Ludsky zivot straca hodnotu. Ked dnes poviem nieco o fantazii, ideach - pozru na mna ako na idiota (98% ludi). Reci o laske? Tak na toto som este nenasiel cloveka! A kam to cele smeruje? Hadajte... Podla mna k stavom ake tu pisete. Ironia je, ze prave inteligentni ludia maju problem a "obycajni" to jednoducho neriesia. Riesenie? Najdite si niekoho kto vam bude rozumiet. Tazka uloha. Ale je to vyzva ako zivot samotny. Proti depresiam pomaha hlavne pochopenie a laska okolia, starostlivost o to, aby pacient (clovek v depresii) mal fyzicku zataz. Musi byt rovnovaha medzi fyzikou a psychikou. Ak niekto pride o pracu, straca fyziku - nastupuje nerovnovaha a psychika stupa. Pri nahlom stupani psychickej zataze to mozog uz nespracuje a pride depresia. Najhorsie je uzavriet sa do seba. Aj psychicky narocne povolania si vyzaduju kompenzaciu fyzicku, inak sa clovek zruti psychicky (nie pre srandu kralikov Japonci normalne cvicia na prestavkach). Najlepsia je kombinacia psychickej a fyzickej zataze. Kto tu z vas fyzicky maka - sportuje? Cloveka v depresii chape malokto - okolie sa zial diva - nechce sa mu žiť = nechce sa mu robit. Je to zly pohlad, ale primitivnejsi ludia nie su schopni vnimat ludi v depresii ako niekoho psychicky vycerpaneho, kt. potrebuje pomoct. Cize studena sprcha a zahriat pohybom - behom. Nepomaha? Opakovat. Rozmyslajte co papate mile damy, su aj nevhodne kombinacie jedal, nieto ked si date vsetku tu chemiu do tela... Inak sex je tiez velmi dobra liecba na depresiu, zlu naladu, dokonca migrenu aj menstruacne problemy, pricom spalite tolko kalorii, ze ani behat nemusite ist :-)

Lombardo, a ako dlho si tam bola? Pomohlo ti to aspon trochu?:( Lebo mne nie.