3,5 roka chodím s priateľom, s ktorým sme si prešli všeličím pekným, aj škaredým. Naším najväčším hendikepom je, že sa spolu nevieme rozprávať o pocitoch, resp. z mojej strany boli pokusy ale on bol vychovávaný v úplne inom prostredí, v ktorom sa o pocitoch jednoducho nehovorilo.
Problém však je aj to, že má stavy, keď ma zaplavuje láskou, a potom keď ideme spolu večer do mesta alebo na víkendový festival, tak sa všetko zmení o 180° a správa sa ku mne, akoby mu na mne vôbec nezáležalo. Toto jeho správanie spôsobuje najmä alkohol, v ktorom žiaľ nemá mieru. V stave opitosti kedysi vraj býval veľmi agresívny, popri mne sa zmenil. Teraz je extrémne prítulný k ostatným ženám, lepí sa na ne, oblapkáva ich, robí im zle - často im to nie je zrovna príjemné. Avšak túto prítulnosť aplikuje len na cudzie ženy, na mňa nie - ja sa na to môžem len hlúpo prizerať. Povedať mu nemôžem nič, lebo je na mňa zlý a vždy sa odo mňa trhá preč a na všetko mi odvráva, takisto ako keď mu beriem fľašku z ruky, keď už mám naozaj strach z toho aký he opitý. Často to riešim tak, že sa zdvihnem a idem, ale jemu to vôbec neprekáža, a ani sa mi nikdy neozve.
Na ďalšie ráno je schopný sa vedľa mňa zobudiť a očakávať že ho budem hladkať škrabkať a že sa s ním hneď aj vyspím. Býva mi z neho zle ale nemám síl sa s ním doťahovať o to, ako by sa mal ku mne správať, hlavne keď si svoje správanie on sám vôbec nepamätá alebo ho prípadne začne obhajovať tým, že sa len bavil.
Neraz mi vynadal do pi**, alebo ma od samého nezáujmu nechal ísť samu domov, aj keď som sa bála.
Po 3,5 rokoch sa mi už podarilo zopár malých zlepšení, ale je to boj s vlastnou vôľou a dôstojnosťou.
Pokúšala som sa to už aj ukončiť ale opustiť som ho nevedela. Vždy ma začal odprosovať, priniesol mi ruže, dokonca plakal... mám ho veľmi rada, pretože za triezva je to skvelý človek, ale z tých sinusoidných návalov lásky pretkaných totálnym nezáujmom som už chorá.
Mám 22 rokov a cítim sa byť príliš mladá na to, aby som držala pri živote vzťah, v ktorom som neraz tak nešťastná, že už ani plakať nemôžem. Sama som urobila veľké chyby, dokonca som svojho priateľa v záchvate smútku a hnevu aj podviedla - on o tom však nevie.
Pred pár mesiacmi som navyše stretla človeka, ktorý sa do mňa zaľúbil. Je oveľa pozornejší, vieme sa celé hodiny rozprávať o všetkom... a veľmi si ma váži. Pri ňom som si uvedomila, že nestojím úplne za hovno.
Viete mi niekto poradiť, čo mám urobiť? Mám budovať ďalej vzťah, ktorý ma občas robí veľmi šťastnou a inokedy zase veľmi nešťastnou? Vzťah, v ktorom sa nevieme vzájomne porozprávať? Vzťah, v ktorom si so sebou ponesiem svoje neverné tajomstvo?
Alebo to mám uťať a nezaujímať sa o to, že tam kdesi v hĺbke jeho srdca ma má naozaj rád?
Ďakujem za radu/-y.
