Ani neviem či tuto temu vytvaram preto, aby mi niekto pomohol, skôr som zvedavý na názory druhých k mojmu príbehu..začnem asi takto..problem vznikol na zakladnej škole, prvych 7 rocnikov som chodil na jednu ZS,kde som mal dobre známky,7.my rocnik sa to pokazilo a rodicia obvinovali ucitelov a tak ma premiestnili na inu skolu..co bola obrovska chyba..v tom čase,ako dieta, som sa o seba vobec nestaral..vela som jedol,mal som nadvahu,nestaral som sa o svoj vzhlad,neraz som chodil aj cely tyzden v jednej mikine do skoly,atd..nebol som prijaty hlavne zenskym osadenstvom triedy..neviem ani preco,ale uz prve dni mi davali najavo,ze som hnusny,skaredy,co sa postupne stupnovalo..kazdy den som pocul od spoluziacok posmesky,reagovali na mna slovami "fuj,hovno,humusak.." a pod.. doteraz to mam zivo pred ocami..vrcholilo to tak,ze mi pred ocami zobrali prezuvky a hodili ich do kosa s poznamkou "fuj ja som sa dotkla jeho botasiek" a vsetky dievcata nato reagovali stylom "bleee"..neraz mi do oci hovorili,ze som hnusny,skaredy,ze si nikdy nikoho nenajdem..ked som odpovedal,vsetky dievcata sa zo mna smiali, ked sa ma nejaka dotkla sla si umyt ruky,a pod.. bolo to fakt hrozne..a vsetko robili UPLNE BEZDOVODNE..v deviatom rocniku som sa preto zacal absolutne nenavidiet,zacal som si rezat tvar pri pohlade do zrkadla,trpel som strasnymi depresiami..na strednej sa mi vsak zivot troska zmenil..troska som dospel,dal som sa dokopy a zacal som sa o seba starat...zacal som chodit na box,cvicit,behat,v druhom-tretom rocniku som cital aj dost psychologickych knih, nabral som dost sebavedomia, aj vzhladovo som sa neuveritelne zmenil,zacal som chodit na prve akcie,atd. kde som spoznaval dievcata..a tam to cele zacalo..do prveho vztahu som vklzol v 16tich,ani neviem prečo,asi som to chcel vyskusat...islo o to ze uz tam som si uvedomoval, ze k nej nepocitujem ziadne city,naklonnost..miloval som,ked som videl,ze je na mna naviazana a mozem si s nou robit co chcem..ale to som si v tej dobe este neuvedomoval..skratim to..mam uz 27 rokov a od tej doby som prestriedal dost velky pocet vztahov,vsetky skoncili tym,ze som ich ukoncil ja tak,aby ta druha osoba trpela..uz na strednej som zistoval, ze ma to vlastne bavi, ked sa do mna zena zamiluje a mozem ju psychicky deptať..na taketo veci som mal asi aj psychicke predpoklady (obaja rodicia boli psychologovia) postupne som si z toho spravil ako keby taku manipulacnu hru, vyhliadol som si "obet",tu som takticky namotal najviac ako sa dalo,ked som v jej ociach zo seba spravil dokonaleho citliveho chlapa,hladal som dovody na hadku,konflikt alebo rozchod.. a prave ta situacia,ked som videl,ako sa ta zena pre mna trapi,ako ma chce, ale ja som NAD NOU ma ukaja asi tak,ako niekoho prava laska..v jednom pripade to vyvrcholilo tym,ze jedna z nich skoncila na psychiatrii .. (s nou som bol rok a pol a planovali sme buducnost,deti..)..viem,ze to nie je spravne,uvedomujem si svoju poruchu..ale proste ja uz NEDOKAZEM REALNE ANI MAT ZENU RAD,nie to este milovat.. a to,ked sa pre mna zena trapi a je na mne extremne zavisla ma ukaja.. ani neviem,či hladam radu .. alebo som sa chcel len vyrozpravat a pocut vase nazory..lebo svoje podvedomie z detstva asi nezmenim, fakt to bola pre mna silna rana..
Som psychopat? (resp. dopad šikany z detstva.. )
mne je skôr hodne ľuto tých nevinných žien,ktoré si namotal ako teba.
začneš teda s terapiou či nie? ako si sa rozhodol?
počúvaj, nemáš ty náhodou narcistickú poruchu osobnosti, hm?
Píšem na ipode a napísala som ti sem dosť dlhý odkaz, ale nakoľko mojmu ipodu šibe a vymazalo sa to, skúsim to skrátiť.
Nie si psychopat, lebo žiadny by si nemohol uvedomiť, že ním je. Si proste človek s kamenným srdcom, kt. si odrovnáva svoje rany z detstva na nevinných ľuďoch, kt. ho milujú. Vytrestáš tým len sám seba, lebo zostaneš sám ako prst. Ja som tiež šikanovaná, odsudzovaná, nenávidená bezdovodne, nikde neprijatá. Ale neubližujem kvoli tomu ostatným. Je to celé o tom ako sa k tomu postavíš, pretože každý človek má rany v srdci a je to jeho slobodná vola, či si vybere byť za to taký istý alebo dokáže niečo tým naokolo a ostane sám sebou.Sama som chcela ísť na psychológiu, ale nemožem lebo mi nejde matika. A vieš čo? Som rada. Pretože psychológovia by radi riešili problémy ostatných, ale svoje riešiť nevedia. Navyše zranenú dušu liekmi neuzdravíš. Lieky sú určené na liečbu tela, nie duše. Jediné, čo takému človeku može pomoct je láska, kt. ty sám nedokážeš dať. Skús to s Bohom, je to bezpohlavná bytosť, čo ti može vyhovovať. On je láska a može ti pomoct, ak Mu to dovolíš, presne tak ako pomáha mne a drží ma nad vodou, keď sa mi aj vlastná rodina otočí chrbtom. Drž sa, Boh ti žehnaj
Idiot. A práve tak ďalej ubližuješ druhým ľuďom.
Ja ubližujem rodičom,resp. mame a neviem či je to podvedome alebo vedome,ale viem,že s tým mám problém,lebo ma to serie a neviem s tým nič urobiť. Resp. \"to\" ničí mňa lebo sa neviem kontrolovať aj keby neviem čo,možno nachvíľu.To je psychopatia. Teda ja som, asi si to nalepím na čelo aby v tom mal každý jasno. Mno, ale ja mám výrazný pocit viny,neviem prečo píšu,že nemajú,keď vina je mojím kameňom úrazu. V kombinácii s depresiou je to guľka medzi oči.. len bez tej guľky. Je to ako darček ktorý som nechcela a z ktorého mi je denno denne na zvracanie. A inak, tiež som bola šikanovaná,ale chlapcami, podobným humusáckym spôsobom.Hurá. Ale ja teraz nemám žiadny život.
Tym chcem povedat ze to evidentne nerobis podvedome, ale vedome a dlhodobo si sam vyberas tuto volbu svojho spravania, takze to nezvaluj na nejakych spoluziakov a netvar sa ako nejaka obet, pretoze uz nie si decko
Nemyslim, ze by sa nejaky psychopat nad tym vobec takto zamyslal.. mozno si len proste zly clovek. Ak ta to ale bavi tak nech sa paci, zijeme v slobodnej krajine
Šikana vie z ľudí spraviť monštrá, aj Adolf Hitler bol šikanovaný ako dieťa.
Slave27 - nebrala by som to tak, že nemôžeš zmeniť podvedomie z detstva. Skôr si možno potrebuješ po rokoch doriešiť konflikty v duši, emočne sa vrátiť k nepríjemným spmienkam, pochopiť, spracovať a odpustiť. Porozmýšľala by som nad hypnózou, regresnou terapiou, či niečím podobným, kde sa ide hlboko do podvedomia.
Ked si mal rodičov psychológov, tak prečo ťa ešte nenapadlo začať s terapiou? Veď ty si si ani tým iným deťom neodpustil! Budeš sa v tom takto motať celý život. Možno bude dlho trvať, kým to v terapii spracuješ, ale radšej dlho ako takto zostať navždy. Keby ťa to netrápilo, nepíšeš sem. Aj ty si zaslúžiš vedieť, čo je to úprimná láska!
A vyhľadaj pomoc psychológa aby si prekonal tu nenávisť voči ženskému pohlaviu. Decká na škole vedia byť poriadne svine. A to skupinkovanie sa na tých a hentych. A čo mama aleb o sestry ak máš , aký vzťah máš k ním ?
