Kolko liekov dokaze usmrtit 60kilovu dospelu zenu?

moja mama bola ku mne najprv tiez mila, ze si ma privinula a povedala ze sa mozem vykecat ale ked videla ze sa to nezlepsuje tak stale mi len vravela ze som sebec a sprosta hus ze naco sa chcem zabit ze ona by to neprezila aj vcera mi povedala ked som si kupila cigy ze mi na nej nezalezi ze aj ked som unikla o vlasok smrti ze si to nevazim a ze sa chcem znicit ale proste vcera na mna dosla hrozna depka a proste blbba nalada maa som pocit, ze kazdy berie ako samozrejmost aby uz konecne sa dostal z toho bludneho kruhucdepresii ale ja to vnimam ako velu vyhru vzhladom na to ze som sa dokazala prniest cez 7 rokov plnych smutku, beznadeje, pocitov menejcennosti, ponizovaniu zo strany okolia ktore trva dodnes, este sa mi stane ze ujdem domov s placom odniekial ked mi niekto nieco povie napr. minule si zom mna robili srandu taki fetaci ze mam namiesto okuliarov popolniky a ja som s placom usla domov ale nic som nemala chut sebe urobit, jednoducho som sa vyplakala, zavolala kamoske vykecala som sa je a ona ma pekne vypocula, povedala mi ze oni su blbi fetaci ze cely zivot len prefetuju a prepiju, ze aj ked niesom miss universe, jednoducho v srdci som ovela vacsi clovek ako sa zda na prvy pohlad a toto si myslim o kazdom kto pri mne stoji:))

agnes aj ja mam velmi dobru psychologicku...aj este za decka som mala dobru ale v ba...a vsetci si ju chvalia onna je naozaj najvascia naplast na vsetky problemy...aj tato co mam teraz:))

lady opium a agness, mna by zaujimalo ako ste to chceli spravit. kde ste pojedli tie lieky a kyo vas nasiel

LadyOpium a ako sa citis, je ti aspon trocha lepsie, a co tvoja rodina, ako sa k tebe spravaju, zlepsilo sa ich spravanie k tebe?

Inak mna z interneho vtedy prelozili hned na psychiatriu. Pamatam si, ako som bola na vstupnom pohovore u psychiatra, ten sa na mna pozeral dost s opovrhnutim (ako vela ludi) a hned mi splechol do tvare, ze ci si nemyslim, ze to bolo odo mna dost sebecke chciet spachat samovrazdu. Ja som nanho vypulila oci a vobec som nevedela o com hovori, ake sebecke v mojom pripade? Moja mama ma neznasala, vrieskala na mna snad kazdy den. Ja som zila uz velmi dlho v hlbokej depresii, najradsej by som sa prepadla pod zem, niekde, kde by ma nikto nenasiel a neotravoval, kde by mi dal kazdy pokoj. Miesto toho som furt pocuvala vreskot mamy, ze som si neupratala izbu, ze som nechala v kuchyni hrncek, ze som odmietla ist s rodinou na navstevu k babke a pod. Len ja v tej mojej depresii som nemala moc energiu na taketo veci, ja som ledva zbierala energiu na prezitie, na to, vstat rano z postele a ist do skoly. Tieto vreskoty od matky ma strasne vysilovali a brali mi energiu. Vedela som, ze ma neznasa, ze ju iritujem tym, ze som, aka som, vedela som, zeby jej bolo na svete ovela lepsie, keby som neexistovala. Co sa tyka otca, ten si ma vsimol len ked ma bolo treba zmlatit a niekedy mal k tomu zvlastne dovody, dostala som bitku napr. preto, ze prievan treskol dverami. On si zrejme myslel ze som to ja nimi treskla, z celej rodiny ja som bola jeho fackovaci panak, na mne si najviac vybijal zlost, mamu nikdy nebil a brata len obcas. Robilo mu dobre ked som sa ho bala ked ma bil, videla som mu to v ociach ako sa v tom vyziva. A vtedy ked prievan treskol dverami zrazu len vtrhol do mojej izby, bez slova ma zbil a odisiel. Kvoli nemu som sa nemala chciet zabit? Chybala by som mu? Mozno by mu chybal akurat fackovaci panak, nemal by koho dokopat. Nic viac. S bratom som si tiez nejak moc nerozumela, on nebol zly, ale my sme boli strasne rozdielni, ako ohen a voda. Nejaky blizsi vztah sme nikdy nemali a v puberte sme sa este viac vzdialili. Viem, ze ani jemu by som nechybala. So svojou zakomplexovanostou a socialnou fobiou som ani nemala ziadnych priatelov, takze skutocne kebyze vtedy zmiznem z tohto sveta by som nikomu neublizila, mozno by sa akurat par ludom ulavilo. Aspon tak som to vtedy ja videla. Ten psychiater, co ma vtedy takto odsudil o mne vobec nic nevedel. Je strasne lahke niekoho odsudit a ani sa len nesnazit vcitit sa do jeho koze. On je presvedceny, ze ked on ma rodinu, manzelku, deti, rodicov, znamych, priatelov, kamaratov, ktorym by chybal keby umrel, tak ze to takto maju vsetci. Nepochopi, ze niekto to moze mat uplne inak. A nielen on, vacsina spolocnosti odsudzuje samovrahov. Ja samozrejme nie, lebo som si to prezila, viem co to je, nemat pri sebe nikoho, kto by ta mal rad, komu by na tebe zalezalo, kto by k tebe dosiel a povedal: "Povedz mi co ta trapi, rad/a si ta vypocujem", alebo "Neplac, ved ja ta mam rad/a, bude dobre, pod ku mne nech si ta pritulim" a pod. Viem ake to je, citit sa, ze na tomto svete len zavadzias a prekazas. Viem ake to je nepoznat nic ine len bitku, vrieskanie, trieskanie dveri, vyhodenie z domu na ulicu (ked som mala 14, zato ze som si neupratala izbicku), tulat sa nocnymi ulicami, nemat peniaze a nevediet kam ist, stat sa takmer obetou znasilnenia stareho chlipneho chlapa, utiect v panike domov a na kolenach odprosovat matku, aby si sa mohla vratit domov. Atd. A preco o tom hovorim? Obcas svoje detstvo spomeniem tu na fore, hlavne ked je o tom tema, niekedy sa stretnem s odsudenim, ze len fnukam a ze naco o tom hovorim. Tak len tolko, mlcala som uz velmi dlho a rozhodla som sa to viac nedusit v sebe a rozpravat. Neustale spominanie na traumaticke zazitky z minulosti (regresna terapia) dokaze postihnutym pomoct, ich zle spomienky zacnu byt stale menej bolestive a postupne sa so svojou minulostou vyrovnaju. Netreba to pritom kricat do celeho sveta, staci jeden odbornik (psycholog) alebo aj pisanie. A druha vec, myslim si, ze moje spomienky mozu niekomu pomoct, niekomu, kto je na tom podobne ako ja vtedy pred rokmi, pretoze moze vo mne vidiet vzor, vidi, ze sa da z tychto sraciek vyhrabat a zacat normalne zit, aj ked clovek trpi poruchou osobnosti, aj ked mal tazke detstvo. Ono porucha osobnosti sa totiz vekom zlepsuje, clovek sa nauci fungovat v spolocnosti a viac ci menej normalne zit.

karolinka122 dakujem za tvoje mile slova, som rada, ze su aj taki ludia ako ty, dnes uz viem, ze su aj taki ludia, ktori ak by vtedy boli v mojej rodine tak by to nezaslo tak daleko. V puberte som tomu neverila, to, co som zazila mi uplne zobralo vieru v dobrych ludi, povazovala som vsetkych len za pokrytcov. Neskor som ale stretla aj naozaj dobrych ludi, na cele s mojou psychologickou ku ktorej som chodila roky a ktora so mnou pracovala a vzdy bola ku mne mila, mohla som jej povedat cokolvek, nikdy ma neodsudila a vzdy bola laskava. Niekedy pri nej sa zacalo burat to moje presvedcenie o dobrych a "dobrych" ludoch. Ze nie su vsetci ako moja rodina. Co sa tyka deti, ak ich raz budem mat, urcite im dam kopu lasky a vynahradim im vsetko to, co som ja v detstve nikdy nemala.

Prezyvka55 tvoj pripad je uplne iny ako moj, to nemozes porovnavat. Ja som bola len male dievcatko, dieta, kde by mne pomohlo zacat chodit do posilovne a zmlatit potom svojho otca. Teraz som dospela zena ale aj tak si nemyslim, zeby som aj teraz mohla zmlatit otca, aj keby som chodila do posilky, zeny su vzdy v tomto v nevyhode, fyzicky slabsie. A okrem toho by som nieco take ani nechcela, aky by to uz len malo teraz zmysel. Mna sa mali zastat vtedy dospeli ludia, ti mi mohli pomoct (nemyslim bitkou otca a nasilim, su ine moznosti), ja som si sama pomoct nemohla. A nasilie nikdy nic dobre neprinesie a plodi len dalsie nasilie. A nemyslim si, ze som si z toho nic pozitivne nezobrala, ja to len beriem inak. Dnes si hovorim, ze uz sa mi nikdy v zivote nemoze stat nic horsie ako to, co som uz prezila, preto sa nikdy nevzdavam. Pracujem na sebe, ucim sa stale nove veci. To je moj boj s minulostou, nie niekoho zmlatit.

bella a agnes dakujem za povzbudive slova:) predvcerom som bola aj u psychosa povedal mi, ze nemusim do nemocnice...ale mala som dalsi kolaps tak som isla do nemocnice ale hned jak dosli vysledky a dotiekla mi infuzka som odisla na vlastnu ziadost lebo mi povedali, ze len budem lezat na lozku a oddychvoat a ja ze to mozem aj doma ze ci mozem sa aj doma lieict oni ze hej tak som odisla domov na aute

Ach lady, čo si to spravila. Som veľmi rada, že žiješ, že sa Ti to nepodarilo a že už chceš žiť a bojovať. Len nech Ti to dlho vydrží. Nehnevaj sa na seba a nenadávaj si, čo si to spravila, ale pouč sa z toho. Teraz vidíš viac, ako si videla pred tým pokusom, veď darmo Ťa tu vtedy iní odhovárali. Už to prosím nikdy viac neopakuj. Bola by veľká škoda, keby si tu nebola.

Ak môžeš, preukazuj lásku svojej mamke, aby si tak aspoň trošku zotrela slzy z jej tváre. Je ako matka na krížovej ceste, ktorá narieka nad svojím dieťaťom, keď ho vidí trpieť. Tak veľmi by som chcela vašej rodine pomôcť. Myslím na vás a modlím sa za vás.

Agnes, ak budes mat raz svoje deti, vynahrad im to, o co si bola ty ukratena v detstve, daj im presne to, co tebe chybalo , lasku, porozumenie, vypocut ich, pritulit, uvidis ze ta to zacne robit stastnou, ked budu stastne tvoje deti a pomyslis si, ze ty si im dala vsetko, napriek tomu, ze sama si to nedostavala. Vidim aj v okoli ze stasne vela deti ma tendenciu zit rovnaky zivot ako ich despoticky rodicia, podliehaju alkoholizmu a pod., nevedia si najst svoje miesto v zivote a chovaju sa k detom rovnako ako rodicia k nim, ale na tvojom prispevku vidim, ze ty budes uplny opak , lebo si dost rozumna nato, aby to tak nebolo...