Nie je to bohviečo, o tom, potom. :o)) Ale tak očakávala by som skôr zamýšľanie sa nad napadnutým snehom a lopatovaním, ako nad tým, či vyhynieme, lebo šak ponuka katastrofa a to bez výnimky na oboch stranách. Ale tak vždy sa dá spoľahnúť na dávno vžité programy, nahnípané tak do mužských ako aj ženských tiel a tie sa už o to, že sa šukať a množiť bude, postarajú. :o) Tak sa netráp. ;o)
Ono to funguje pomerne jednoducho. Prvýkrát niekoho zočíš a je to veru poslednýkrát, čo ju vidíš takú, ako tá dotyčná vyzerá v skutočnosti. Už druhýkrát ju vidíš ako svoju spomienku a v nej je už kus teba. Lebo ty tu spomienku vytváraš. A ak ty si človek veľmi dobrý a láskavý, časť toho je už *nalepené* aj na tom druhom. A tak sa postupne na ňu nalepuje viac a viac teba, každým ďalším pohľadom, stretnutím, až je pred tebou zrazu *krásna baba* a kamoši žasnú, mati sa chytá za hlavu, že čo ty na nej preboha, vidíš a ty sa tiež divíš. :o))) Ale až počase, spravidla už je u teba v posteli a vedľa vreští decko...že WTF??? To kto je? Kde je tá nádherná žena, čo ma očarila? Prečo sa zmenila na toto tu? Niekto sa preberie ešte včas, niekto neskoro, ale tak nie je problém sa rozviesť.
Kus odveci k tvojej téme, ale tak nie každý deň je nedeľa.:o))) Ale v zásade je to vysvetlenie, prečo aj ozaj krásne ženy sa dokážu zamilovať aj do nie príliš pekných mužov a milujú ich. Síce milujú najmä svoju predstavu o nich, ale v zásade na *láske* nie je nič zlé. No a dieťa sa môže predsa podobať na maminku a nie na ocka.;o))
