Pred trinástimi rokmi som absolvovala s mamou sériu vyšetrení, keďže jej zdravotný stav sa prakticky z hodiny na hodinu prudko zhoršil. Všetci lekári, s ktorými sme v tom čase prišli do styku, nás len ľakali a strašili a nebol ani jeden, ktorý by sa vyjadril, že jej problém sa dá vyliečiť. Vraj to bude len horšie a horšie a treba sa s tým zmieriť. Predpísali jej neskutočne veľa liekov, asi o mesiac jej z nich už bolo tak zle, nemohla chodiť, začali jej tŕpnuť ruky, mala veľké tráviace ťažkosti, často zvracala. Nevedela som jej pomôcť, ale mama je silný človek, v jedno ráno chytila všetky krabičky s liekmi a vyhodila ich do kontajnera. Ja som bola zhrozená a naozaj som si vtedy bola istá, že to je mamin koniec. Ak sa nebude liečiť, určite tu dlho nebude.
Mama sa liečiť skutočne prestala a otec keď videl moju beznádej mi len povedal, aby som si tým nelámala hlavu a aby som to nechala na ňu, je to predsa jej život a ona sama si o ňom môže rozhodnúť. Ale ľahké to pre mňa nebolo.
Teraz po rokoch sa začalo zdravie kaziť mne. Nastúpila som teda tú istú cestu ako predtým mama. A zistila som, že za tie roky sa veru nič v správaní a prístupe lekárov nezmenilo. Opäť ma každý straší, navrhuje samé radikálne operačné zákroky, predpisuje kvantá liekov a presviedča ma, že už to lepšie nikdy nebude. Dva týždne som ležala v nemocnici, prepustili ma odtiaľ slabú ako mucha. Manžel chodí do práce, deti študujú, tak mi zavolala mama, aby som prišla na pár týždňov k nej, že sa bude o mňa starať. Podotýkam, že mama je od prerušenia liečby spred trinástich rokov úplne zdravá. Prijala som tento návrh a urobila som dobre. Som v prírode, v kľude, bez stresov, ale hlavne bez katastrofických scenárov, ktorými ma lekári zahlcovali. Stav sa mi veľmi rýchlo zlepšil a naozaj vidím, že to nie je len zdanie, ale telo na ten optimizmus a pravidelný režim reaguje. Pri mame som sa zbavila strachu a som presvedčená, že práve optimizmus je ten najlepší lekár. Len nechápem, prečo toto neučia na škole budúcich lekárov. Prečo z nich robia bezcitných skeptikov, ktorí sú ochotní pacientov iba vystrašiť a zobrať im všetko nádej. Čo nechápu, že bez nádeje a v strachu im ani tie kvantá liekov nepomôžu?
Lekári: strach, strach, strach... Vedia aj niečo iné?
vitavi,, suhlasim ja mam tiez velmi zle skusenosti z lekarmi , pomahaju niektori , svojim znamim tym co su vsimavi a nosia uplatky, a potom poistovne na nich tlacia , peniaze su vzdy na 1 mieste zdravie pacienta niekde na chvoste. Ja mam velmi zlu skusenost z kardiologickov , mal som rozsiahly infarkt operaciu vac ako rok pn ziadost o invalidny , ked som za nov bol aby mi dala hodnotenie , zrazu som uplne zdravy clovek podla jej ososbneho hodnotenia , keby enmamm infarkt a obrovske zdr problemi tak tam napise ze som nikdy nebol chory. Nebol som dost vsimavy.
Nika, obmedzeni ludia nie su schopni chapat ironiu, oni su radi, ak pochopia citany text
Ilek, rada čítam tvoje príspevky, sú také zo života, majú hlavu a pätu, vidno, že si dobrá lekárka - aspoň z môjho pohľadu. Súhlasím so všetkým, čo si nižšie napísala a chápem to. Ja strašne nerada chodím po doktoroch, ale mala som obdobie, keď som musela, ale počas celej liečby som nestretla jedného lekára, či sestričku, ktorí by vo mne vyvolali hnev alebo zatrpknutosť, skôr to bol humor z mojej aj ich strany. Z kontrol som odchádzala vysmiata a spokojná. Je tomu už niekoľko rokov, dúfam, že už bude len dobre - mám 61 rokov.
Prajem vám všetkým pohodu a pekný víkend.
myslela som ze tu ironiu pochopi kazdy...
tu je jasne vidiet ako ludia naletia na cokolvek co si precitaju...nech je to akakolvek somarina :-D uz viem preco tu ma isty panko taky uspech :-)))
N-ika,aké stromy si mala na mysli,predpokladám,že listnaté a v jarnom období?Ktoré Ti chutili najviac a na aké choroby Ti pomohli?Viem,že z mladých ihličňanoch sa varí čaj na dolné dýchacie cesty a vynikajúca je kúpeľ z borovice,tak daj,prosím viac info.Vďaka.
Tiež som kedysi lekárom verila. Ale po všetkých násilných očkovaniach, bezcitných zásahoch pri pôrodoch, keď ma lekári brali ako vec, ktorá ničomu nerozumie, ako hltača liekov, a nakoniec ma nechali vyčerpanú len tak pod horou ľadu, bez záujmu, začala som pochybovať. A pochybnosti sa zvyšovali s pribúdajúcimi zdravotnými ťažkosťami, až som zistila, že najlepším doktorom je človek sám sebe a zdravý rozum.
No a ono, je to aj tak. Nie vzdy vsetko dopadne dobre, najma v onkologii. Ked to nedopadne dobre, tak ta rodina obvini, ze ale ved vy ste hovorila, ze vsetko bude dobre. Pacient aj rodina musi byt informovani, aj o dobrom ale aj o moznosti ze veci nepojdu dobre. A je vecou pacienta a rodiny, ako sa s tym vysporiada, to tiez nemoze lekar za nich, lebo on chorobu nesposobil, on ju zistil a lieci ju. Hra, ze ved bude vsetko dobre je falosna hra, ktora nie je dobra ani pre jdeneho ani pre druheho
No, tu zmenu myslenia, ktorou tvoja mama presla, to bolo nieco co musi clovek urobit sam. To nie je uloha lekara, ked tak mozno psychologa. Postoj a pocit stastia je opat nieco co ti nenavodi lekar, to je nieco co ma kazdy v sebe. Ja to vidim kazdy den z tej druhej strany na ambulancii . Su ludia u ktorych sa mozes aj poondiat, spokojni a stastni nikdy nebudu, lebo je to ich osobny problem, a su taki, ktorych vysetris, povies im tak a tak, povies ze vysledky su take a take a su spokojni, lebo je to ich osobna schopnost. Ti prvi, ti ta vycucaju a vysaju z teba vsetku energiu, ale spokojni nebudu, ti druhi ti dokonca energiu aj dodaju a este stale ju maju aj pre seba.Mojou ulohou skutocne nie je robit ludi stastnych a optimistickych, na to musia mat oni svojue mechanizmy a na to maju svoje okolie. NO a ak by som chcela ludom robit lekara aj psychologa a stale byt v pohode, tak vybavim tak 4-5 oac za den, nie to co tam sedi kazdy den. Ale to nemas ani v zahranici, tam je na pacienta tiez tak 10-15 min, nerob si iluzie a tiez mu povedia radsej uplnu pravdu, aby ich potom nemohol nikto obvinit, ze ale vy ste mi nepovedali ze to a to sa mi moze stat
Mne je jasné, že lekári to nemajú jednoduché, majú priveľa pacientov a nemajú na nich čas. Ale pri tom všetkom im chýba jeden poznatok: že veľa pri liečení robí psychika, optimizmus. Mám pocit, že vôbec nechápu, ako veľmi úspech liečby záleží od psychického stavu toho pacienta. Od jeho problémov, ktoré napríklad musí riešiť, od jeho situácie doma, na pracovisku atd. Proste podceňujú význam a úlohu týchto faktorov, držia sa stále len tela a jeho poruchy. Ale čoraz častejšie sa píše a hovorí o tom, že šťastní ľudia sú menej chorí a nešťastní naopak. Alebo že nejaký stres alebo traumatický zážitok môže vyvolať aj vážne ochorenie. Moja mama ochorela po tom, čo zahynul tragicky môj brat. Nebolo to hneď po tom, nejaký čas sa trápila, až tomu podľahla. Nakoniec keď už bolo zle a hrozila jej smrť pochopila, že brata už späť neprivolá a že má ešte dve ďalšie deti, vnúčatá a dobrého manžela, pre ktorých sa oplatí žiť. A zmenila pohľad na život, začala sa znova z neho tešiť. Verila svojmu telu, že to zvládne. A podarilo sa to. Som presvedčená, že práve toto bol ten jej hlavný a úspešný lekár. Tá zmena myslenia. Preto si myslím, že lekári by mali ľuďom dodávať viac optimizmu a učiť ich nebáť sa.
No, ono je to realtivne s tym nahanamim strachu. Lekar diagnostikuje a vysledky vysetreni potom pacientovi zdeli a interpretuje. Kazdy by chcel mat len dobre vysledky, lenze tie su naopak nezriedka velmi zle. Ja nemozem pacientovi nic zatajovat a za to ze je chory nemozem a ani tuto vinu na seba nepreberam. Takze ludsky a zrozumitelne tie zle vyslekdy oznamim, casto velmi zle, a zaroven navrhnem liecbu a co by sa malo v danej situacii urobit. Ked pacient vyjde von, tak jeden si povie, ze jak ma nastrasila, iny ze dobre mi to vysvetlila a treti si povie, ze tito lekari uz vobec s pacientami nekomunikuju.A pritom vsetkym trom by som povedala to iste. Lebo ludia sme rozni. Okrem toho, pracujeme tak, ze vonku sedi milion polonastvanych pacientov, vy mate pred sebou cloveka ktoremu nieco vysvetlujete a medzitym vam v kuse niekto vola. Ked nezdviham, tak su nastvani, ze sa nemozu dovolat, ked zvdviham, tak ti vonku cakaju a myslia si ze co ta tam robi a ten co sedi predo mnou si hovori, ze jak moze telefonovat, ked som tu ja a som chory. No a kazdy den viem, ze nech sa snazim ako chcem, aspon polovica pacientov bude nespokojna a mnohi aj nastvani. No a co zblaznim sa? Nie, clovek si robi svoju pracu a zvykne si, ze niektori ludia budu nespokojni vzdy, ale tesi ma ze je mnoho takych co su spokojni
