Ked sa stane nieco zle, ako sa nezblaznit

mojaeni

petulika,
nechcela som ta rozcitit. A le fakt je, ze v istom obdobi zivota uz pride ten cas, ked sa zaoberame aj tymito myslienkami a musime mysliet, ze raz pride aj toto.
Mna to velmi zmenilo, stala som sa takou zadumcivejsou a niekedy stale premyslam a mam aj take cierne myslienky a chvile.Zistila som, ze ja nepatrim k tym silnym osobnostiam, ktore dokazu ranu od zivota prijat a popasovat sa s nou statocne,a to ma na sebe dost stve. Lebo niekedy aj ten optimizmus a viera pomahaju .

petulika

mojaeni, skoro som sa rozplakala.. muselo to byť naozaj hrozné, vidieť takto umierať postupne toto najbližšieho:( asi máš pravdu..môžeme sa hocijako pripraviť a aj tak tá rana tam bude a ten pocit..:( bojím sa toho..ale viem, že to raz príde..

mojaeni

petulika:
no to som si niekedy aj ja myslela, ze ked sa clovek vie dopredu pripravit na to co pride, ze sa to lahsie bude znasat, ze sa pripravis. Ale nepripravis, a nebude nic lahsie.
Mne pred dvoma rokmi zomrel ocino, takmer rok srtatocne bojovals rakovinou. Prislo to z nicoho nic, zo zdraveho chlapa sa nam v priebehu per tyzdnov stala chodiaca troska.Same operacie, same zle spravy od lekarov, same! pripravte sa na najhorsie" a ty sa pripravujes a snazis sa to vsetko pochopit, ale vobec to nejsde. Navyse denne pozeras na cloveka, ktory ti chradne pred ocami a si zufala, lebo nevies ako pomoct. Cista bezmocnosta zufalstvo. Ale najhorsie si pripustit nechces....a mozem ti povedat, ze najstatocnejsie to znasal on, pred nami sa snazil tvarit ako vzdy,no ked bol sam alebo sa mu pohorsilo, neraz som ho videla plakat...
A ked to prislo, zrazu akoby som prestala zit, nedokazala som to prijat, bolo to nemozne a este tale to boli a pytam sa , preco sa to stalo...
Ale nechcem tym uz nic dalej rozpytvavat, len som sa vyjdarila k tomu, ze ze tie rany od zivota sa prijimaju velmi tazko, niekede ich priat a zit s nimi nevieme velmi dlho.

xnusoba

vzdy je sposob ako to zvladnut, mne sa v sekunde tiez zmenil zivot od zakladov..prezila som, zocelilo ma to a rychlo velmi rychlo som dospela, zmenili sa mi priority a aj pohlad na zivot, ale stale som to ja aj po tom vsetkom sa dokazem tesit zo zivota aj ked starosti su stale....

delphia

...hm... na to zial, nie je ziadny standarny sposobb...
nakolko sme rozni, su 4 rozne typy osobnosti, tak aj na stresy a zatazove etapy nasho zivota ludia reaguju rozne. nie je navod na riadenie nasho prezivania.
moz no by bolo vhodne rcionalne popremyslat o negativach a pozitivach napr. amputacie nohy tvojho brata. medzi negativa urcite patri, ze ak sa noha neamp. tak mu hrozi gangrena, sepsa az smrt. negativne je v tomto pripade aj to, ze pride o tu samotnu koncatinu,ale...pozitivum je ze bude zit! aj ked bez nohy, ale vsak dnes su uz kvalitne protezy a existovat sa da aj s nimi.
no a ked myslis, ze naozaj je to prilis a mas pocit, ze ten balvan starosti ta tlaci akoby do zeme, netraba vahat vyhladat pomoc psychologa. je dobre sa podelit so starostami aj s inymi a nedusit ich v sebe. a pripade odbornika - ten okrem vypocutia aj poradi ako stresujuce obdobie preklenut.
drzim palce a prajem vela sil

petulika

pre zufalu-to ma moc mrzí, musí to byt hrozne..
ja tiez casto rozmýšlam nad tým, že čo ked mi umrie mama? alebo tak..proste co bude? bojím sa o nu, ona je radost v mojom zivote, je vesela, mila a tak.. najhorsie je, ak clovek zomrie nečakane.. mozno by sa to lahsie znasalo,keby sa o napr.vedelo dopredu, ze to je moznosť..bud alebo. napr.ak má nejaku chorobu, alebo uz je človek starý.. ale ak sa stane nehoda a človek na mieste umrie,abo ta nejaky blazon zabije..tak to je hrozna trauma, si myslím..:(
zufala, je to tak, ak sa nieco darí,tak sa darí,ale ak sa niečo kazí, tak už je toho viac naraz..
neviem...skús byt s nejako dobrou kamaratkou,co ta podrzi.. mozno ti bude lepsie.

leerka

a ty mas teraz pocit, ze sa to sere neak naraz vsetko, ze? to tak byva, bud je vsetko ok, alebo sa vsetko kazi naraz ....