Co robit?

Príspevok v téme: Co robit?
majuska_

Ani neviem kde zacat. Nevladzem zit a niekedy ma napadaju myslienky typu (ako napr. aj dnes): "Co by bolo, keby sme tu vlastne neboli? Preco zijem? Naco som tu? Ake by to bolo neexistovat a nevediet o sebe?" Totiz cely pribeh sa zacal pred 12 rokmi, ked od nas odisiel otec a kedze som ja bola este decko a 2 sestry zacinali uz pracovat, tak platili namiesto neho byt a podobne veci, lebo inak by sme nezili. Jedna sestra je uplne v pohode a je cela stastna, ze odtialto vypadne (uz coskoro do svojho bytu - vydava sa). Ale ta druha je otrasna cholericka, psychicky poznacena tyranim otca a zrejme aj nejakym malinkym tumorom ci co to mala v mozgu, ked bola mala. Nebudem rozpisovat vsetky konfliktne situacie, ktore sa stali uz medzi mnou a nou a ani nie tak len medzi mnou a nou, ale aj medzi zvysnymi surodencami (sme dokopy 6). Pamatam sa, ze pred niekolkymi mesiacmi vyvolala taku hadku (je vazne psychicky narusena, ale vonku sa pretvaruje a ludia jej normalne veria, ze jej nic neni - robi zo seba pred nimi nabozensku fanaticku, teda ju nemusi robit lebo ona je): pohadala sa s bratom a vysledok vykriku (uz neviem pre jaku sprostost - vacsinou jej vystupy vznikaju zo sprostosti) bolo, ze zacala brechat, ze budeme vsetci doma hlasovat, aby brat vypadol z domu (ja som ho len utisovala, ze nikto hlasovat nebude a aj keby sa hlasovalo, vsetci budu hlasovat za neho, aby ostal s nami, lebo ho mame radi a nevieme si predstavit, zeby odisiel). On sa kus ukludnil. Ale dnes? Opat to rozprudila. Stalo sa to asi tak, ze:

Chcela ist cosi tlacit z USB kluca, ale mladsi brat pozeral film a ja som si pratala stolik, kde mam knihy a take blbosti... je pravda, ze mladsi brat si chcel cosi dokazat (ze ma 19 rokov tak ze sa bude pocuvat aj jeho nazor, hoci jeho nazory su este niektore detske) a jej odvrkol, ze pozera film, takze o chvilu konci a moze tlacit. Ona sa nasrala a zacala brechat, ze co si to dovoluje (podotykam, ona ma 34 rokov) a... proste vyrobila scenu jakeby bola nasa matka (moja mama uz nevladze vsetky tie vybuchy znasat a aj kvoli tomu sa trapim). Ja som sa ich snazila utisit, lebo byvame v panelaku kde vsetko pocut. A ona este do mna skocila, ze mam papulu drzat, co ma samozrejme vytocilo, lebo som po nikom ani nekricala a nikto sa so mnou tak rozpravat nebude. Do toho sa zobudila sestra, ktora si chcela kus pospat, lebo sa chystala do nocnej, prisla mamka a som na nej videla, ze je nenormalne utrapena. A teraz? S tou sestrou sa totalne nerozpravame a ani sa nemienim, pokial sa neukludni a nepopremysla o sebe. A jakeby to nestacilo, opat zacala vykrikovat vsetko to, co zrobila, ze jak ona peniaze davala (podotykam, ze takmer rovnako teraz davam i ja, davala spolu s nou aj dalsia sestra... proste prispievame vsetci, ktori mozme, ale mladsi brat este len na vysku nastupuje), ze SME DARMOZRACI (ja s mladsim bratom), tak ma nasrala, ze som myslela, ze do nej skocim a hlavu jej rozbijem...

No a potom som rozmyslala nad mojou mamkou, lebo viem, ze sa trapi velmi. Chodi dokonca za psychiatrickou, ale to asi nepomaha, lebo aj dnes mi sama povedala, ze tam chodi asi zbytocne... Ja by som jej tak chcela pomoct, ale vzdy ked zacneme hladat dake riesenie, tak zvrtne rec, ze to my sme ti sprosti (a svoju najstarsiu dcerenku iba obranuje, hoci vie, ze robi jednu chybu za druhou) a vtedy, ked tak zacne hovorit viem, ze nema to zmysel dalej rozpravat s nou...

No a mna coraz castejsie napadaju myslienky na smrt. Uz chcem mat konecne svaty pokoj. Buduci rok koncim Bc. na vyske, ale ja to nezvladnem, i ked sa ucim dobre. Ja to psychicky nezvladnem. Fakt ake by bolo ak by som nezila? Ja chcem umriet a zabudnut na to vsetko, na cely zivot, na vsetkych ludi, ktorych som stretla... proste tej vadi vsetko. aj teraz napr. ze pisem na PC (vadi jej tukanie do klavesnice...). proste chcem zomriet prosiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiim :o(

jajka001_

mamu som spomenula preto, ze ty si vravela ze jej nechces odist kvoli nej...ale bolo by to najlepsie riesenie, odist niekam...skoda ze je kriza, mohla by si ist do zahranicia, prerusit studium...aspon nacas, nech sa pozbieras...zdravie je prednejsie ako skola

majuska_

a k tej psychiatricke ma najprv dotlacila mama, lebo sa jej nezdali moje nalady a potom som naposledy chcela ist aj dobrovolne, ale len co som tam vosla, olutovala som to... a ano, dohnali ma tam dost velke depresie a pokus o samovrazdu

majuska_

ja viem jajka ze to nemalo efekt. ale ked ja sa tak strasne hanbim, ze ma vyhlasi za drbnutu a niekde strci na psychiatriu. chcem vela, aby sa sestra nad sebou zamyslela ako sa sprava a ako tyranizuje okolie? a socialna praca je dobra? zarobim tak 400 eur najviac. a hovorim, klamala som preto, lebo mamka nechcela, aby sa to povedalo von...

majuska_

to, ze ako by som ublizila mame som pocula uz. totiz tieto pocity sa nevyskytli prvykrat. ano mame by som ublizila, ale preco nik nemysli na mna ako ublizuje to mne? preco ja musim stale mysliet na inych a na mna kazdy sere? mam mysliet na to, ako mame ublizim, ale ako sa ublizuje mne, to nie je podstatne? mala som sto chuti skocit pod vlak, ked ma take myslienky uz v minulosti prepadali. ale namiesto toho som len zobrala dajake lieky, ktore boli asi slabe, lebo sa mi nic nestalo... chcem zaspat a nezobudit sa prosiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiim :o(

jajka001_

kazda vyska je dobra, aj ked je to "len" socialna praca, je to dost.
k psychiatricke preco? depresie? to nema efekt ked klames...

jajka001_

urcite neumieraj, vies si predstavit ako tym ublizis mame? to by ju zabilo. dajte sa dokopy a skuste donutit sestru aby sa stiahla, ignorujte ju

majuska_

neda sa jajka najst intrak, lebo nemam na to peniazky a prispievam takisto na domacnost, kde len tak tak vyzijeme. mamke davam 100 eur a ak by ich nemala, bolo by to zle, lebo ani otec nam vyzivne nechce platit. a smrt? jedine a dlhodobe riesenie

majuska_

a hoci sa zda, ze fajn, skoncim skolu a zamestnam sa, mam normalne strach odist z domu, ze sa nieco stane, ze sa mamka zosype, ublizi jej to (ma 60 rokov uz, takze tiez to neni malo). ale na druhej strane tak zit nemozem. a okrem toho z mojej vysky mam take velke H...., lebo je to len socialna praca a ta neni bohviejak platena. proste najlepsie riesenie je skoncit to vsetko. preco som tak sprosta, ze myslim aj na inych? a kazdy ma ma v riti?

psychiatricok som navstivila uz niekolko, ale ani jednej som nepovedala nic a klamala (sestricka naposledy robila dotaznik, ze ci su moji rodicia spolu a blablabla... proste som klamala, ze su a ze otec neviem co robi... - to len preto, lebo sa s mamou pozna z kostola a to by bola hanba keby vedela, ako zijeme). a aj mama ma pytala, aby som nic nehovorila psychiatrickam (navstivila som asi 4), lebo to bude priserna hanba...