potrat

ahoj ,,, ja ti poviem moj nazor.. ist na potrat je podla mna blbost ,, ale ak sa rozhodnes babetko vychovavat naozaj to zo zaciatku nebudes mat vobec lahke ale uvidis ze postupom casu to bude vsetko uplnom poriadku a nikdy ale nikdy nebudes lutovat ze mas svoje najvacsie stasticko pri sebe ,, babetko ti prinesie vela tazkych dni ale este viac tych krasnych,, a co moja ze budes na vychovu sama ,, kolko vela zien vychovava dieta sama,, ale ake su stastne ,, ved babetko je to najkrajsie co ta v zivote moze stretnut. . to je moj nazor ,,, prosim ta potom napis ako si sa rozhodla,, ahoj a prajem ti vela stastia ,, a dufam ze sa naozaj dobre rozhodnes

Ja že niekoho presviedčam aby šiel na potrat ? To snáď nie....:-)))
Ked sa raz moja dcéra náhodou dostane do situácie v akej som bola ja, tak jej to absulútne kľudne poviem a vysvetlím, resp. budem sa snažiť urobiť maximum aby sa do takej situácie nedostala..nech sa každý rozhoduje podľa svojho svedomia...ale je mi náramne Ľuto tých chúďatok detí, ktoré nemajú ani emocionálnu podporu a matka im nemôže takpovediac dopriať nič, pretože si to nemôže dovoliť...a to nie som materialista..:-)) a počúvať zoči-voči tvrdej realite také tie romantické a utopistické žvásty typu nejako bolo-nejako bude atď...to možno niekomu pomôže, ja apelujem na zdravý rozum a opúť zdärazňujem že najdôležitejšie je svedomie matky

Ten prispevok bol skor pre "hmmm121", nie pre "micu, prepac

"mica4" a "hmmm121" .. myslite si, ze budete moct niekedy svojim detom v klude povedat ze mohli mat starsieho brata/sestru ale vy ste (ako pisete vlastne kvoli ich dobru) rozhodli ze sa nikdy nenarodia? Alebo im to budete cely zivot tajit? Samozrejme mali ste pravo rozhodnut sa ako ste sa rozhodli, ale islo iba o vasu situaciu/emocionalne rozpolozenie atd. .. nikomu inemu ste s tym nepomohli. Kebyze nepresviedcate aj dalsie zeny, necham to tak, je to vasa vec aj ako si to zdovodnite. Ale takto sa nedalo byt ticho.

nechaj si to babetko pretoze ak budes mat raz vlastne deti a uvidis ako sa hraju tak si spomenies ze aj to jedno sa mohlo snimi hrat a budes si to vycitat

Veľmi dobre si zváž možnosti, aké máš..lebo romantické predstavy a očakávania a realita sú dve rozdielne veci..Si mladá, život máš pred sebou..mať dieťa je veľká zodpovednosť..a vyžaduje toho skutočne veľa..aj po emocionálnej aj po finančnej stránke..keď budeš musieť škrbliť každú korunu, lebo budeš tak natesno so svojím rozpočtom, tak Ti žiadne romantické predstavy nepomôžu..ja osobne si myslím, že dieťa sa má privádzať do ako-tak emocionálne, ale aj finančne zabezpečeného prostredia..ináč je to iba trápenie..aj pre matku, ale aj pre to dieťa..:-(...ja osobne som v minulosti na potrat bola lebo som nemala ani jedno ani druhé, výčitky ani následky nemám a teraz som tehotná a na naše babätko sa s manželom veľmi tešíme..je to úplne iný pocit a ja viem, že pokiaľ sa nestane nejaká katastrofa, tak naše dieťatko bude po všetkých stránkach spokojné a mne ide o spokojnosť môjho dieťaťa a nie o pohľad okolia..ten ma nezaujíma

pusicek-ja som boal v tvojej situácii tiež, dieťa bolo plánované, a otec sa zľakol a zo dňa na deň sa na mňa vykašlal. A možni ma mnoihé odsúdia, išla som na potrat. Do poslednej chvíle som váhala, či nezavolá, alebo si to nerozmyslí, povedal že nechce vidieť ani mňa nikdy ani nikoho z mojej rodiny. Tak som sa rozhodla. Ani ja ho nechcem viac vidieť a náš vzťah som úplne vymazala.Je mi toho maličkého moooc ľúto, myslím naň každý dník a neznášala som samú seba za to, no budúci rok sa vydávam a budem mať aspoň 3 detičky.

pusicek tie krasne nevinne ocka co sa na teba budu pozerat z tvojho narucia nic nenahradi...

ahoj pusicek, nech sa rozhodnes akokolvek musis si byt vedoma vsetkych moznych aj nemoznych nasledkov a poriadne ich zvazit...
ja som sa dostala do situacie, ked som otehotnela a s priatelom sme dieta nechceli, predtym by som ukamenovala kazdeho, kto bol za potraty, nemy vykrik som mala prezrety snad uz aj odzadu a velmi som sa o problematiku interrupcii zaujimala v tom smere, ze som proti tomu, takze sa neda povedat, ze by som nevedela o co ide... ale prisla ta situacia, snad najvacsi strach som mala ako to zvladnem psychicky, lebo som si myslela, ze sa zlozim a skoncim na psychiatrii, ale rozhodli sme sa, dieta sme si nechat nemohli...
sama seba som prekvapila, ked jediny pocit, ktory sa dostavil bolo spadnutie kamena zo srdca, teraz sme s priatelom stastni, v tom obdobi sme si presli peklom, ale vycitky nema ani on ani ja, takze sama zvaz co spravis... nie som na seba hrda, za to co som spravila, ale vycitky nepocitujem, drz sa... a ako som uz napisala, nech sa rozhodnes akokolvek, drzim ti palce...

pusicek -neurob tau strasnu chybu,,,cely zivot by si si to vycitala