Zacinam sa zamyslat nad jednou vecou, tykajucou sa lasky.. Cele roky doteraz som zila v predstave, resp. som verila, ze raz najdem svoju "pravu" lasku, cize lasku na cely zivot- cloveka, s ktorym budem mat rodinu, s ktorym sa navzajom budeme milovat, respektovat, o ktoreho sa budem moct vzdy opriet atd., ved to poznate... No postupne, podla toho co vidim akolo mna, ake vztahy maju iny a hlavne, vdaka mojim vztahom a skusenostiam, zacinam rozmyslat, ci som nehladala nieco ine, ako by som mala.. Preco vzdy verime v nekonecnu lasku a napokon bolestne dopadneme na zem s tym, ze aj to co malo trvat navzdy sa skoncilo? Neuvazujeme zle? Myslim to tak, ci by sme nemali radsej miesto jednej zivotnej lasky hladat skor "chvilkove" stastie s partnerom.. To znamena, ze kazdy vztah by sme brali tak, ze jednoducho raz skonci a my potom mozeme mat zase dalsi krasny vztah, ktory tiez skonci atd.. Rozmyslam nad tym takto prave preto, ze vela /kazdy- cest vynimkam/ vztah sa rozpadne po case, aj ked na zaciatku ci prve roky mohol byt nekonecne uzasny.. Napr. ja a moj priatel, na zaciatko to bolo dokonale, laska ako z najkrajsieho romanu, lezali sme vedla seba v posteli a nevedeli slovami vyslovit, ako sa milujeme, ake je stastie ze sa mame, ze sme sa nasli, ake je to nekonece! A dnes sme stale spolu, ale je medzi nami vela rozporov, vela veci nam na sebe vadi a ak ked sa ich snazime menit, uz to nie je ake bolo.. lubime sa, ale uz sa tolko nepritahujeme.. obcas to aj s nami vyzera vseliako, ale laska nas zatial spaja.. chcela by som verit ze spolu budeme navzdy, ale viem ze by som si len srdce tymto klamala, ved aka je sanca ze prave nam to vydrzi? :( Ze sa budeme lubit este 60rokov? To co je dnes je dnes a verit ze to neskonci by bolo naivne, aj ked krasne- ale len kym nepride ten pad.. Raz zmizne aj posledny plamienok lasky, vasne a porozumenia- a takto skor ci neskor dopadne kazdy a budeme si srdce vylievat, ako sme tomu vztahu nekonecne verili.. Nebolo by lespie brat to tak, ze je najlepsie mat priatela, kym je to krasne a potom o par rokov mat zase noveho a brat to tak, ze to tak malo byt..? Ze vdaka tomu mozeme opat prezivat tie krasne zalubene chvile ktore sa z dlhodobeho vztahu automaticky vytratia? Preco ludia tak slepo veria v pravu lasku ked ani eexistuje? Takto su na svete same zlomene srdcia a strach, ze to raz skonci... A nemyslite si, ze svojou nedoverou vo vzath automaticky ten moj vtah nicim, to co tu teraz pisem, nevzniklo len tak, ale zo skusenosti a vela padou na tvrdu zem... Nebolo by nam takto ako pisem lahsie?
Nemali by sme brat lasku inak, ako sme zvyknuti???
ja v "pravu lasku" neverim a ani som nikdy neveril
to su len romanticke iluzie ludi, ktorych mentalny a citovy vyvoj zostal na urovni 13rocnych deti
podla mojich skusenosti sa to tyka najma zien
pretoze take snivanie "o pravej laske" je opakom skutocnej lasky
podla mna jedno vylucuje druhe
Summer_:
a co tak urobit jednu vec. Povedat si otvorene, co citite a kde vidi problem jeden aj druhy. Co chcete. A skusit na tom popracovat. Ak zalezi obom na vztahu, tak je to len o chceni pohnut sa dalej. Ale ak sa ma snazit iba jeden, potom to nebude mat asi dlheho trvania.
ako- sme spolu 2a pol roka, co nie je malo, ale ani nejak strasne vala. Lenze ked uz po takomto case to je medzi nami uz o tolko ine ako na zaciatku, bojim sa co bude neskor.. no nechcem sa bat, stale sa len bat, ako ma to bude boliet az to skonci, tak radsej by som nas vztah brala, ako jeden z tych dalsich, ktore este pridu- aj ked to mozno znie tak blbo, akoby som si ten vztah nevazila, ale nie je to tak.. mame 20 a 21rokov..
jajka001_ ak ste spolu uz 13 rokov tak to gratulujem, to je v dnesnej dobe naozaj dost.. Kolko mate rokov? A podla prispevku sa mi zda, ze este nie ste manzelia ani deti nemate.. tak ak som spravne odhadla, nic take neplanujete niekedy v blizkej buducnosti? Ja by som chcla vztahy brat presne ako ty, ze kazdy den moze skoncit a prave teraz sa to snazim u seba dosiahnut.. ale ide to tazko, kedze som dodnes stale verila, ze ten pravy existuje, ale po tolkych sklamaniach vo vztahu, kedy som si nechcene musela pripustit, ze to nemoze byt navzdy uz neverim.. tak sa na to chcem pozerat konecne realne (: mozno mi tak bude lahsie aj vo vztahu aj po nom..
AdamKrt ja pisem o laske.. ked uz si z niekym dlho a cez to vsetko ze sa lubite, uz to nie je take pekne, ake to bolo.. casto to ani nema dovody, preco sa to zmeni, jednoducho je to casom.. a vacsinou sa ten vztah nakoniec rozpadne, pretoze postupne casom upada, aj ked sa o neho staras.. proste to tak je.. len niekto ma to stastie ze to trva desiatky rokov a niekomu sa to stane uz po par rokoch :(
Ja si proste neviem pripustit ze ja a moja laska by sme si raz mali byt nikym.. my, co sme teraz ako jeden a vieme o sebe vsetko, by sme si raz mali byt uplne cudzi? To je strasna predstava a najhorsie, ked pomyslim, ze potom neskor pride ina, ktora mu bude zase taka ako som teraz ja... fuj! Neviem to zniest... ale moja chyba, preto musim zacat s tym zmierovanim sa z realitou skor, nez to naozaj zaboli!
Nepletiete si nahodou LASKU a ZAMILOVANOST ? Zamilovanost byva zo zaciatku a az potom sa uvidi, ci je to ozaj laska...
uplne s tebou suhlasim, ja som napriklad nikdy neverila na lasku na cely zivot, som z rozvedenej rodiny, aj to vidim vsade naokolo...moj vztah som brala vzdy tak, ze kazdy den moze skoncit. a beriem ho tak stale, uz sme spolu 13 rokov...ano, na zaciatku velka laska, vasen, my sme sa aj stale hadali - ini to nechapali, ale my sa pozname - ked je problem, riesime hned - a potom je pokoj, v kazdom vztahu pridu krizy, ochladenia - pre mna je vztah v prvom rade o partnerstve, priatelstve - chyba mi trochu romantika, tej bolo trochu len na zaciatku, v prvych stadiach zamilovanosti, cca prvy rok, dva - ale zivot je hlavne o tom, aby si sa mohla na niekoho spolahnut, aby si sa mohla pritulit k niekomu, kto ti je blizky. a kracat spolu zivotom ako team - o to sa ja snazim...a ta laska, ta tam bude uz navzdy, hoci od lasky je len krok k nenavisti...nikdy som to nebrala ze je to na cely zivot, od zaciatku...som pripravena ze to moze hocikedy skoncit, aj ked,nechcem prezivat tu bolest...ale nie som ochotna znasat cokolvek len preto aby sme sa nerozisli, rozumies...mam svoje hranice.
pre mna je to asi hlavne o pochopeni, jeho mozností, mojich, našich vlastnosti, špecifík, našich problémov, a snaziť sa to udržiavať v primeranej hladine...a takisto som si vedoma toho, ze aj keby to fungovalo perfektne, moze sa to zrutit zo dna na den...zivot ide dalej
Ahoj SUMMER,
prosim, mohla by si napisat, ako dlho ste spolu s priatelom? To si neuviedla a kolko mate rokov, hm?????????
pozri,aj ja sa bojim.som zasnubena a tiez ten moj nema take poziadavky ako by som chcela.je vybusny,hlavne nervozny....ale ma zas tie dobre stranky.kazdy sme nejaky,a ja ho milujem a preto cez to vsetko som schopna vkrocit do toho najtuhsieho.takze,snazim sa nemysliet na buducnost a snazit sa hlavne robit take veci,aby som bola ja a on stastny a tym padom aby sa nestalo medzi nami neviem co hrozneho.preto je najlepsie aby si bola ty a on k sebe tak aby ste sa nevadili...najlepsie si takto vyjasnit veci medzi sebou,aby ste si boli obaja tym isti,ze naozaj ked sa budete k sebe super chovat,tym padom sa absolutne nemusis bat,ze sa to posere po rokoch.ja som mala 4r.vztah a to uz som brala do buducnosti,no on ma podviedol(je mozne ze som si to mojimi paranojami aj privolala,bo som na nic ine nemyslela len nato,kedy mi to spravi a stalo sa,teraz som statsna s inym a snazim sa nemysliet na to zle a prave naopak,snazit sa aby vsetko bolo len to dobre.aj ked mi to dakedy nevychadza,ale napriek tomu vsetkemu ideme dalej
milovna, ano presne na to som prisla, ze vzdy to skonci tak isto... a to poznanie je strasne! Mozno by som mala byt s mojim priatelom aj cez to vsetko, ze uz to krasne skoncilo a nie namyslat si, ze ak sa s nim rozidem, mozno konecne najdem toho praveho! Ma totiz 100 chyb, vela krat mi na nom nieco vadi, ale na druhej strane sa lubime a viem ze by ma nepodviedol, alebo mi inak takto neublizil.. Aj ked to je zase len to, ze dnes je to tak... bojim sa, co bude o dalsih par rokov, ci budeme vediet ten vztah udrziavat na urcitej urovni.. a toto je presne to, zase sa len bjim co bude!! A pritom uz viem, ze sa to raz asi fakt bude musiet pokaslat, ale ako sa s tym mam zmierit? Ako mam prijat fakt, ze ziaden vztah nikdy nebude navzdy? Teoriu uz ovladam, ale nieco vo mne to nechce prijat a chovat sa podla toho...
toto co si tu napisala je fakt,ktory v skutocnosti tak normalne bezi:-)vzdy zaciatky su krasne a po rokoch je to proste ine.preto mladi ludia moc tomu nechapu,akor si to neuvedomuju,ze s kazdym inym takto to raz skonci.mozu stale nachadzat niekoho noveho a zazivat na zaciatku tie super chvile,ale neuvedomuju si to,ze to proste po rokoch omrzi.lubit sa mozu do konca zivota,ale si po case tak na seba zviknu,ze proste nebude pre nich to co nazaciatku.preto sa ludia podvadzaju a nachadzaju niekoho noveho,bo si myslia,ze ten iny bude pre nich pravy.ano,na zaciatku bude ako pric,ale po rokoch....tak to chodi,takze sa to v podstate ani neoplati nachadzat nieco nove bo vsetko bude nakoniec postarom:-)
