Partneri
ZDRAVIE.sk Šport7.sk Rodinka.sk Klik-Klinik - online doktori
Internet.sk
Internet.sk ĽudiaĽuďom.sk Fony.sk ephoto.sk Dnes24.sk

Tma zaľahla len na moje oči, všetko ostatné funguje

Žil som si celkom normálny život človeka v strednom veku. Deti mi už vyrástli, odsťahovali sa, a ja som sa zmieril s tým, že ma len občas navštívili.
Slepecká palica
Zdroj foto: Shutterstock.com
Nebol som sám, pretože doma mi ostala moja čiperná mama, ktorá s nami bývala odjakživa. Mal som dobrú prácu, s platom som si vystačil. Občas som si zbehol s kamarátmi na pivo do krčmy, pobavili sme sa a poriešili všetky možné problémy. Už som len čakal na dôchodok a potom...možno i na vnúčatá. Áno, bol to taký uspokojivý život.

Bodavá bolesť a potom tma

Až raz, keď som doma okopával záhradu, zrazu mi v oku zvláštne trhlo, zacítil som krátku bodavú bolesť a na chvíľu nastala tma. Čo sa stalo? Bola moja prvá otázka, keď mama zavolala sanitku. Odpoveď znela: „Praskla vám cievka v oku. Budeme si vás musieť vziať do nemocnice, aby sme zistili, či nedošlo k vážnejšiemu poškodeniu nervov."

To, čo nasledovalo som si nepredstavoval ani v najhoršom sne. Po mojom prepustení z nemocnice, kde som sa dozvedel, že viacero mojich nervov je poškodených a zrak sa môže zhoršovať, som zo dňa na deň videl menej a menej. Nedalo sa s tým robiť vôbec nič, žiadna operácia by nepomohla. Dospelo to až do takého štádia, že som teraz schopný rozoznávať už len svetlo a tmu.

Musím sa s tým naučiť žiť

Človek, ktorý nevidí odmalička s tým vie ľahšie žiť. No ku mne to prišlo zo dňa na deň a skutočnosť, že mám fungovať bez zraku ma desila. Nevedel som sa prispôsobiť, naučiť sa orientovať v priestore, používať iné zmysly ako náhradu. Bola to hrôza. Večer som šiel spať, tma. Ráno som vstal, tma. A čo budem robiť celý deň? Aká bude náplň môjho dňa, na čo sa mám tešiť?

Najhorší však boli niektorí ľudia v mojom okolí. Namiesto toho, aby ma podporili, začali dedinou kolovať reči typu: „Stalo sa mu to preto, lebo pil.“

Hlúpi ľudia a k tomu takéto nezmysly, ale aj tak to zabolelo.

Našťastie, našli sa i takí, ktorí ma pochopili, snažili sa ma podporiť a dodať môjmu životu zmysel. Zapájali ma do rôznych manuálnych robôt, ku ktorým som nepotreboval zrak, nosili mi napríklad lúskať orechy, vykôstkovávať čerešne a ja som im bol za to nekonečne vďačný.

Moja staručká mama sa mi tiež snaží vo veľa veciach pomôcť, ale má strach, čo sa stane, až tu ona nebude. Kam sa podejem? Bude stále dosť dobrých ľudí okolo, ktorí ma neodmietnu a zapoja do akejkoľvek činnosti ako doteraz?

Človek potrebuje cítiť, že je potrebný, užitočný a jeho život má zmysel aspoň pre tie maličkosti.

Som vďačný bohu za každý deň, v ktorý mám nejakú náplň, ak sa mi podarí dokončiť hoci aj tú najjednoduchšiu vec. Keď viem, že ešte niečím predsa len môžem prispieť. Veď tma zaľahla len na moje oči, všetko ostatné funguje, tak sa s tým musím naučiť žiť.


Za príbeh ďakujeme čitateľovi Milanovi, 48 r., ktorému posielame drobnú pozornosť.

Pošlite nám aj vy ten váš príbeh.

Klik-Klinik

Máte zdravotný problém?

Konzultujte ho so skutočnými odborníkmi

1. internetová klinika Klik-Klinik

Chcem konzultovať

Kýčera

Pekný a veľmi poučný príbeh,ako sa popasovať s takým handikapom.Rada čítam a počúvam podobné historky.Malo by to byť povinné čítanie najmä pre ľudí,kt. hľadajú a vytvárajú si problémy tam,kde vôbec nie sú a vonkoncom nie sú ochotní počúvať aj iný názor ako ten ICH.Nepoznajú a nepoužívajú slovíčka ako "prosím,ďakujem",nevážia si čas a enegeriu ľudí,kt.sa im snažia nezištne pomôcť.Neuvedomujú si,že na druhej strane môže byť človek so skutočnými problémami/finančné,vzťahové,zdravotné,.../, neľutuje sa,každý deň sa pasuje so životom ako len najlepšie vie,problémy sa snaží SÁM prekonávať a EŠTE aj druhým POMÁHAŤ.Pánovi držím päste a ja som vďačná za to,že nie som na jeho mieste.