Mám 20 rokov a depresiou trpím už asi od strednej (ak nie skôr) školy. Gymnázium som skončila minulý rok a v tom istom roku som nastúpila na vysokú školu.
Moja choroba sa odrážala aj na známkach, nemohla som sa vôbec sústrediť na učenie, každý deň bol pre mňa utrpením. Priateľ (dlhoročný, na kt. som/bola priam závislá) sa nakoniec vzchopil, že to takto ďalej nejde a išiel so mnou k psychiatrovi – to bol asi tak začiatok minulého roka. Začala som užívať lieky, nevyhovovali mi, tak ich zmenil. Nakoniec som chodila aj k psychologičke na uvoľňovacie cvičenia (jedno bolo jackobsonovo). Chcela som sa na blížiacu sa “skúšku dospelosti“ úplne vykašľať, ale priateľ ma presvedčil, že tak to bude ešte horšie. Takže maturita bola pre mňa úplný prepadák a sklamanie. Na dejepise, ktorý tak milujem, som dostala vďaka môjmu bloku, ohavnej chorobe, dostatočnú! Viete si vôbec predstaviť, aké to je, keď Vás niečo baví, ale vy sa o tom aj tak neviete ústne vyjadrovať? A ohodnotia Vás takto, iba kvôli poj*banému bloku! Viete koľko kníh som sa načítala (milujem knihy)? Vraj sa potom človek vie lepšie vyjadrovať... A mne je len z tohoto poznatku do zúfalého smiechu... Ďalej ani písať nebudem, pretože všetko to boli predmety, ktoré mám rada, ale i tak to dopadlo na...
Po maturite som prestala celým liekom a cvičeniam veriť, vykašľala som sa nato a už som ani do jednej ambulancie nepáchla. Hlavne tie lieky sa mi začali hnusiť (nikdy som nebola nejak citlivá na choroby a snažila som sa liekom vždy vyhnúť, keď to išlo), deň čo deň to hltať... pomaly ma napínalo. S priateľom sa začali stupňovať hádky a po jeho nástupe na výšku aj nehorázne žiarlivostné scény z mojej strany... Horšie a horšie...
Prijali ma na všetky tri výšky. Tá, na kt. som sa chcela ísť, to bolo len o chlp, mala som šťastie, že sa ten rok veľa ľudí na dotyčný odbor nehlásilo. Aj tak nás predsa len nastúpila iba polovica z možného počtu... A ja som sa niekedy pýtala, že možno, keby som išla na ten istý odbor, ale inú výšku (kde ma tiež vzali a aj bez prijímačiek)... možno by to dopadlo inak. Jeden nikdy nevie (jeden ďalší z môjho množstva nesprávnych/nešťastných rozhodnutí).
Po prvom semestri som odišla. Jeden predmet som neurobila a na opravný som sa už nedostavila. Predstavte si, že nad tým učivom sedíte celý čas, snažíte sa to dať do hlavy, a potom Vám váš spolužiak, ktorý je naozaj lajdák (jeden z troch), povie, že sa to učil deň predtým. A hádajte. Všetci traja tam ešte sú... Niekedy sa stačí vedieť vykecať... Čo by som dala za tú schopnosť... Nebáť sa, nemať blok a vykecávať sa do aleluja...
Prihlásila som sa na úrade práce a som momentálne (nadlho...) oficálne nezamestnaná... Každý deň prezerám profesiu, keď niečo ako-tak vhodné nájdem, ihneď tam posielam mail... Vážne, už som sa naposielala. Bola som dokonca na jednom pohovore (predtým som z roztržitosti po telefóne nejakým spôsobom odmietla dva pohovory a jeden mail, keď prišlo na lámanie chleba- nezvládala by som to). A ten môj prvý pohovor. Musela som si dať dokonca jednu podporujúcu tabletku, ktorá mi ešte ostala. Slušne som sa obliekla, potila som sa ako prasa a hádajte. Pri pohovore blok, okno, nevedela som na niečo odpovedať, chcela som, ale nič mi z hrdla nevychádzalo. A takí čundráci predomnou, oblečení v teniskách, rifliach, to pravdepodobne dostali (už si tam niečo dohadovali)...
Číre zúfalstvo, rozhodla som sa opäť navštíviť môjho psychiatra (ani môjho jediného človeka som nechcela stratiť..). Predpísal mi nové lieky. Prvý týždeň som sa cítila nabudená, plná energie: chcem niečo robiť! Zažila som moje prvé tri dni, kedy som bola medzi známymi/neznámymi bez priateľa a boli skvelé (Až som sa desila, že mi nechýba? Už na ňom tak nelipnem?)... Ale posledné dva týždne som opäť nadne. Zúfalá... veď ja sa bojím si vypýtať pečivo, ísť do obchodu po jogurt... Minulý štvrtok som videla vo výklade také pekné žlté pančuchy, na všetky mali zľavu a ja som sa tam bála ísť dokonca aj s priateľom po boku. Čo poviem predavačke, veď neviem svoju veľkosť. Stuhla som na mieste a prosila ho, že tam nechcem ísť, naozaj nechcem. Dobreže som sa nerozplakala.
Bojím sa akéhokoľvek pohovoru, bola som dokonca raz nabudená, že budem zatiaľ chodiť aspoň na brigády a aj toho som sa nakoniec zľakla. Bojím sa, že ma kvôli tomu vyhodia z úradu práce, že mi budú tvrdiť, že sa len robote vyhýbam! Ja mám neskutočný blok s niekym sa rozprávať, s cudzím človekom seriózne, ale aj normálne. Som tichý typ (s nízkym, ak nie žiadnym, sebavedomím), ale ani tiché typy nemajú takéto problémy!
A dnes som si len tak v mojej depresii vygooglila „strach z ľudí“ a v dvoch článkoch písali o mladíkovi, ktorý má vlastný byt, vychodil výšku (ďalej ani nepíšem), a potom o 35-ročnej rozhľadenej a šikovnej tlmočníčke...
Prosím??? A ešte raz, prosím??? Je mi z toho do šialeného revu! Ako môžu písať o niečom takom a dať tam takéto príklady? Pozrite sa na mňa! Čo mám ja? Som ešte len 20-ročné decko s gymnáziom bez praxe, s dlhoročnou klinickou depresiou a strachom z komunikácie s ostatnými ľuďmi! Čo mám robiť ja? Prosím pekne, čo mám robiť ja.... Plač....
Depresia a strach z ľudí / blok v bezprostrednej komunikácii s ľuďmi
Toto by bolo úžasné vedieť ako tento príbeh pokračoval a ako žije toto dievča teraz, či to dokázala poraziť, ale je možné že už sem nikdy nepríde ale čo ak si spomenie
si zdravy nic ti nie je
Strašne by ma zaujímalo ako dopadlo toto dievča... a myslím, že nie som jediná :)
Ahoj,Izzie.Prečítala som si celý tvoj príspevok a vo viacerych bodoch tvojho príspevu som sa spoznala.Tiež milujem dejak,aj som z neho maturovala,učila som sa poctivo všetky maturitne otazky spolu s kamaratkou-spolužiačkou ktorej dejepis velmi nešiel,ale spoločne sme to zvládli,nakoniec ona obstala na maturite lepšie a ja som pohorela,dejepisarka ktora o mne vedela že som v dejáku vyborna,ved som si dala prihlašku na archeologiu,bola zaskočena že zo mna može nič dostat,taky blok a okno ma pochytilo,ešte ma povbudzovala"Hovor niečo,hocičo si vymysli,len hovor",niečo som zo seba vypotila,ale vysledna znamka bola 3,a to aj z ostatnych predmetov,nedostala som sa na vysnívanu archeologiu,hoci som aj na príjímačkach bola dobra,ale zrejme zavažíl ten priemer z maturitneho vysvedčenia.Aj ked kamošky,spolužiaci a moji blízki a známi mi tvrdili,že to dám,že som mudra že to všetko mám v malíčku,ale príde blok a prílišna uzkost a strach,tak to cele pohnojím.Nakoniec som skončila bakalarske študium v zdravotníckom odbore,každy ospevoval aka je to pekna ušľachtilá práca v zdravotníctve.Mám 28 rokov,robím tam 6 rokov,snažím sa byť milá,ustretová,nikomu neubližujem,ale tí ľudia to zneužívaju a cítím sa ako rohožka do ktorej si každy kopne.Niekedy mám strach ist do tej práce,aj keď som sa už napočuvala rozne rady,nepomaha to,som typ čo sa nevie ubraniť,hoci by som aj chcela,ale v tej chvíli neviem čo mám tomu človeku povedať ,tak som radšej ticho.Aj uplne neznami,cudzí ľudia si u mne dovoľuju,do jednej predajne som prestala chodiť,lebo ta predavačka bola voči mne uštipačna a posmievačna a pritom som jej nič neurobila.Mám totálnu fobiu z neznamych ľudí.U ľudí,čo ma poznaju som milé,dobrosrdečne nekonfliktne dievča,aj k cudzím sa spravam slušne a milo a niektorí si ku mne až priliš dovoľuju.Nedavno mi kolegyňa z práce navrhla že možem s ňou isť taxikom domov,ona byva na tom sidlisku ako ja,že to bude zadarmo,ona ma frajera taxikara a pozna všetkych jeho kolegov,lenže ten taxiar sa ku mne spraval vulgarne,drsne a drzo a nemohla som sa ubranit lebo som mu bola zaviazana že nas vezie,takže týmto dnom to skončilo,s kolegyňuo a jej vulgarnymi znamymi už nikdy viac,radšej pojdem busom alebo električkou.A tým sa moja socialna fobia prehlbuje,a neviem proti tomu bojovať,ani priateľa som si dodnes nenašla,hoci ma v práci aj v sukromí bombarduju otázkami či už niekoho mám a prečo si nikoho nenajdem,ťažko keď aj z mužov mám strach.Ta máš aspoň priateľa ktory je pre teba oporou.Tak ti držím palce,aby si sa čoskoro vyliečila z tej fobie a depresie.
Ahoj,Izzie.Prečítala som si celý tvoj príspevok a vo viacerych bodoch tvojho príspevu som sa spoznala.Tiež milujem dejak,aj som z neho maturovala,učila som sa poctivo všetky maturitne otazky spolu s kamaratkou-spolužiačkou ktorej dejepis velmi nešiel,ale spoločne sme to zvládli,nakoniec ona obstala na maturite lepšie a ja som pohorela,dejepisarka ktora o mne vedela že som v dejáku vyborna,ved som si dala prihlašku na archeologiu,bola zaskočena že zo mna može nič dostat,taky blok a okno ma pochytilo,ešte ma povbudzovala"Hovor niečo,hocičo si vymysli,len hovor",niečo som zo seba vypotila,ale vysledna znamka bola 3,a to aj z ostatnych predmetov,nedostala som sa na vysnívanu archeologiu,hoci som aj na príjímačkach bola dobra,ale zrejme zavažíl ten priemer z maturitneho vysvedčenia.Aj ked kamošky,spolužiaci a moji blízki a známi mi tvrdili,že to dám,že som mudra že to všetko mám v malíčku,ale príde blok a prílišna uzkost a strach,tak to cele pohnojím.Nakoniec som skončila bakalarske študium v zdravotníckom odbore,každy ospevoval aka je to pekna ušľachtilá práca v zdravotníctve.Mám 28 rokov,robím tam 6 rokov,snažím sa byť milá,ustretová,nikomu neubližujem,ale tí ľudia to zneužívaju a cítím sa ako rohožka do ktorej si každy kopne.Niekedy mám strach ist do tej práce,aj keď som sa už napočuvala rozne rady,nepomaha to,som typ čo sa nevie ubraniť,hoci by som aj chcela,ale v tej chvíli neviem čo mám tomu človeku povedať ,tak som radšej ticho.Aj uplne neznami,cudzí ľudia si u mne dovoľuju,do jednej predajne som prestala chodiť,lebo ta predavačka bola voči mne uštipačna a posmievačna a pritom som jej nič neurobila.Mám totálnu fobiu z neznamych ľudí.U ľudí,čo ma poznaju som milé,dobrosrdečne nekonfliktne dievča,aj k cudzím sa spravam slušne a milo a niektorí si ku mne až priliš dovoľuju.Nedavno mi kolegyňa z práce navrhla že možem s ňou isť taxikom domov,ona byva na tom sidlisku ako ja,že to bude zadarmo,ona ma frajera taxikara a pozna všetkych jeho kolegov,lenže ten taxiar sa ku mne spraval vulgarne,drsne a drzo a nemohla som sa ubranit lebo som mu bola zaviazana že nas vezie,takže týmto dnom to skončilo,s kolegyňuo a jej vulgarnymi znamymi už nikdy viac,radšej pojdem busom alebo električkou.A tým sa moja socialna fobia prehlbuje,a neviem proti tomu bojovať,ani priateľa som si dodnes nenašla,hoci ma v práci aj v sukromí bombarduju otázkami či už niekoho mám a prečo si nikoho nenajdem,ťažko keď aj z mužov mám strach.Ta máš aspoň priateľa ktory je pre teba oporou.Tak ti držím palce,aby si sa čoskoro vyliečila z tej fobie a depresie.
Tiež to poznám. U mňa bol príbeh trošku iný. Ja som teraz prerušil tretí ročník. Škola mi dobre išla, ale psychicky som to už nedal.. Bavilo ma to. Mám asi ten istý problém čo ty. Síce som chodieval do posilňovne, zdravo som sa stravoval.. Mál som veľa kamarátov. Navonok som vraji vyzeral sebavedomo. Ale vo vnútri som sa cítil ako troska. Pár dni do zadu som si uvedomil. Že je to mojím nízkym sebavedomím, pritom kedysi zo mňa sebavedomie kypelo. . Fóbia z komunikácie je snáď najhoršia fóbia, kt. môže byť.. Ale rozhodne sa s tým dá pracovať. Ja osobne si teraz platím psychológa. A snažím sa riešiť môj životný problém :D(iný než toto). Psychológ mi povedal, že s tou komunikáciou nebude problém, že to chce pár sedení psychoterapiu.. keď sa z toho dostanem dám vedieť. Asi dva mesiace dozadu som sa dostal na psychické dno :) Myslel som, že to neprežijem (Reálne). Preplakal som celé noci dni. Inak navonok vyzerám dobre si myslím :D.. Športujem už pár rokov ;).. Aj som celkom atraktívny pre baby. Ale keď niekto na mňa prehovorí dobre, že sa nezrútim. (Niekedy sú lepšie chvíľe). Presne ako niekto písal hore,.. že dneska má veľa ľudí podobný problém, len navonok to nevidno. Neboj sa, určite to bude lepšie :) :). Ešte jedna vec.. Začalo to tak, že so sa začal vyhýbať určitým slovám. Potom som musel meniť slovosled. Pýtať sa otázky je nereálne pre mňa. Bol som na odbere krvi. Tam mi nezistili nič. Dlho som nebol chorý fyzicky.. Keď som strašne chcel niećo povedať, som normálne začal koktať. Ale to nieje koktanie ako také fyzické:D.. Iba psychické. Treba si všimať myšlienky tesne pred koktaním. Ty podvedome vieš, že niečo nepovieš tak sa to naozaj aj stane. Ja som si nachvíľu myslel, že mám fóbiu byť inde ako doma :D.. ale to bola blbosť. pretože keď som sám vonku tak môžem rozprávať , spievať koľko chcem. Čiže sa nemusite báť, že sa toho nezbavíte, je to celé len v myslení. . ja som v tom to stave asi 3,4 mesiace ale zaćalo to tak pol roka dozadu.. Kľudne napíšte mail ak chcete :D. . Tesne pred prerušením školy keď som bol aj v dosť veľkom strese. som nebol schopný ani s rodinou prehovoriť slovo ;). Fakt ak je to zlé ako u mňa odporúčam prehodnotiť situáciu v živote. dať si pauzu. Rozhodne odporúčam psychoterapiu. aj keby platená zdravie je prednejšie.. LIEKY pochybujem, že vyriešia tento problém..
Ale sup sup ma dlhodobu psychotetapiu ;)
Ako pozeram niesom jediny heh :) len teraz neviem ci je to dobre alebo zle hm :/
Vsetko je to v hlave ... jedno je teoria a druhe prax...
Viem ako sa citis a ties mam 20 rokov ale ja narozdiel od teba neni schopna ani ziadneho chlapa najst prave kvoli mojmu strachu zludi. Neskutocne sa bojim pohovorov. nedokazem si kvoli tomu vybavit ziadnu brigadu. Chodim na vysoku, a tri predmety si prenasam co pochybujem ci sa mi vobec niekedy podaria spravit. Tiez mam take stavy ze sa bojim ist aj do obchodu a ked je to lepsie a do toho obchodu idem tak sa mi strasne trasu ruky co je dost trapne lebo je to dost viditelne. Ked sa pozriem na svojich byvalich spoluziakov tak uz niekde su maju nieco odzite, rozne vztahy niektory maju uz dokonca deti, uz normalne pracuju, mozno povedat ze vedia kto su a kam patria. Ale ja som furt na tom istom bode, v mojom zivote sa za 10 rokov neudialo vobec nic. Stale som len obycajne decko ktore chodi na VS. To ktore sa boji ludi, ale aj sameho seba. Pripadam si uz strasne nemozna. Neviem co robit uz.
