Mať strach so svojho otca a stále mu vyhovieť a prispôsobovať sa jeho potrebám a požiadavkám... to je teda ťažká situácia v ktorom sa môže syn ocitnúť. Narodí sa do rodiny, kde je od detstva otrokom svojho otca a ani si to neuvedomuje, lebo na to je zvyknutý. On s tým nemá problém, prispôsobovať sa neustále a tým nemať svoj vlastný život. Takto sa naučil žiť. Že nikto iný nie je taký dôležitý ako práca... ani budúca manželka, ani dieťa, ktoré nie a nie narodiť sa. Niet času na nič, treba pracovať naplno, a budovať si svet okolo seba. Lenže aký svet? Samotársky ... v ktorom niet miesta pre nikoho. Len pre seba samého a takto to aj vyhovuje. Ľudia okolo nich sú len bábky, ktoré musia byť chápavé, chápať ich zmýšlanie, chápať ich trápenie, poľutovať ich ale nesmú nič vyčítať, nesmú plakať a nesmú nič požadovať. Oni nárok na nič nemajú. Žijú s nimi v spoločnej domácnosti, no v skutočnosti žíjú na stotisíc míl od seba. Ženy sa môžu zblázniť výchovou detí a z každodenných problémov, ktorým musia čeliť samé a bez mužskej – partnerskej pomoci. Je to život hnusný a nespravodlivý. Mladá žena so zaslzenými očami len stojí a hľadí na svoju budúcnosť, a nevie sa rozhodnúť, čo je lepšie, mať či nemať. Mať partnera a napriek tomu žiť si sama vo svojom svete bez pochopenia, či nemať partnera a nebyť podriadená náľadám človeka, ktorý si vlastne ani neuvedomuje o čom život je!!!
čím ďalej, tým horšie
Ano, v podstate máte všetci pravdu. Ja som si to už uvedomila. Premyslela som si všetko a prišla som na to, že prečo ma to celé tak štve. Lebo som vyrastala v takom prostredí, že rodičia boli už o tretej doma. A bola som zvyknutá, že tato bol pri mame vždy a vždy všetko robili spolu ... aj s nami. Lenže fakt je taká doba, že toto si môžu dovoliť len nezamestnaný a tý zas majú nervy z finančnej situácie. Takže ... Ono tá doba sa moc zmenila a bohužial ten kto ma nechápe a nevie si predstaviť, ako to viem tolerovať, nech sa trošku vžije do tejto situácie - aké by to asi bolo, keby on mal taký život. Ďakujem vám za upokojenie, moc mi to pomohlo, prísť na lepšie myšlienky. Inak mám 28 a moji rodičia cez 50-ku. Stará škola, iná doba...
alebo su natolko emocionalne vyspeli ze im zalezi na tom ze ich deti maju co jest
linette,
ja som sa nad tym tiez zamyslala u nas doma a ver mi, vo vacsine domacnosti je to tak, ako vravi jajka.....z lasky za zit neda a na prvom mieste je zial praca.....ludia maju uvery,pozicky, zavazky a ak nechcu o vsetko prist, neostava nam nic ine, len to respektovat....preto aspon jeden v rodine by mal byt ten, kto si najde viac casu na deti, na rodinu, an volny cas...davno su prec casy, ked rodicia prichadzali domov o pol stvrtej a travili cas sdetmi...:-(((
ty pracujes? on podniká, v rodinnej firme?
Ja viem, že z lásky sa žiť nedá. Ani v prvej fáze som nebola na prvom mieste, tak možno preto som dúfala, že môžem byť pre neho dôležitejšia, žial nemôžem. Väčšinou sa veci k lepšiemu nemenia vo vzťahu, ale horšiemu a to čo mi tak trochu vadí na začiatku, musím s tým rátať, že o pár rokov mi budú vadiť ovela viac. Tak to už chodí. Trošku mi vadí to, že či sa jedná o smrť, alebo inú záležitosť, som na to sama... lebo práca nepustí!
ono je to celkom normalne ze najprv praca, potom ty. ak nemas za partnera lenivca a povalaca. vtedy je na prvom mieste on :) na prvom mieste si ty len v prvej faze zalubenia. potom prichadza realita a treba riesit existencne problemy.
Je mi jasné... ja mám rada jeho rodinu, aj jeho moc lúbim. Všetko je super až na to, že asi sa budem musieť zmieriť s tým, že najprv bude práca a potom ja a budem si musieť poradiť sama vo všetkom. Máš pravdu, ked sa mi to nelúbi, bud si zvyknem, alebo utečiem... No ja utekať nechcem.
partnera si vyberas, rodicov nie. ak ti partner nevyhovuje, môžeš ho vymeniť. nie zmeniť. to sa nedá. maximálne mierne upraviť.
No vieš, nepochopila si ma správne. Nie som tehotná, a neide tu o mňa, ale o rodičov, ktorý strašne tlačia na svoje deti a tie deti sa im snažia vyhovieť vo všetkom... a to dieťa raz vyrastie a má pomenené hodnoty... a jeho partnerka trpí... ako sa to dá zvládať? Nemôžem nič robiť, nemôžem nič povedať, lebo to špatne pochopí...
