Mne bola diagnostikovaná Panická porucha v roku 2004 vo veku 20 rokov. Mam 27 ale vyplnil som dotazník “pre dospievajúcich”. V bode 5 som rozpísal svoj “príbeh”, dúfam že Ti to pomôže.
1. Podľa mňa: strach je bežná vec ktorú pociťuje drvivá väčšina ľudí z rôznych dôvodov. Úzkosť je vyššia forma strachu, ktorá je veľmi nepríjemná a je sprevádzaná somatickými prejavmi ako triaška, potenie, návaly tepla/zimy, búšenie srdca atď.
2. Raz začína v hlave, raz somaticky...je to jedno, lebo hneď po prvom príde aj druhé. Pre mňa je najhorší chod myšlienok, ktoré sprevádzajú panické ataky. Moju hlavu premôžu obsesie, ktoré vtedy z hlavy nemôžem dostať - potom nasleduje derealizácia a depersonalizácia, nakoniec to vyvrcholí strachom zo zbláznenia a straty kontroly nad svojim telom. Celý proces trvá od prvotného impulzu po totálnu úľavu od 30 do 90 minút. To najhoršie vyvrcholenie však trvá len pár minút. (Zvyšok samozrejme tiež nie je thajská masáž)
3. Rýchly tep, búšenie srdca, tlak na hrudi, návaly tepla/zimy, potenie, triaška, tŕpnutie rôznych častí tela, plytké dýchanie/lapanie po dychu a v neposlednom rade otupovanie zmyslov.
4. V situáciách keď si uvedomím, že by bolo ťažké uniknúť. Napr. v aute - zápcha na diaľnici (ešte lepšie je keď leje ako z krhly), v situácii keď musím „účinkovať“ – rokovanie s nadriadeným alebo obchodným partnerom (toto sa mi stalo práve dnes u najdôležitejšieho obchodného partnera, musel som sa ospravedlniť že mi prišlo nevoľno a že mám problémy s nervami – nakoniec som to rozdýchal za pomoci Diazemapu 5mg po 10 minútach ale riadny trapas aj tak). No a niekedy to príde aj keď doma relaxujem pred TV s priateľkou a level stresu je nula – vtedy si za to môžem úplne sám lebo neudržím myšlienky na uzde a spustí sa „bludný kruh“.
5. Korene to mohlo mať tam, že mám rozvedených rodičov a otec, na ktorého som bol dosť naviazaný sa na nás s mamou vykašľal keď som mal 3 roky. Veľa pil a zahýbal mame od môjho narodenia až nabúchal ďalšiu kvôli ktorej nás opustil. Montovali sa do toho starí rodičia a bol to škaredý rozvod, ktorý som dosť intenzívne prežíval a niektoré obrazy mám v pamäti dodnes napriek mladému veku. Mama si našla po 2 rokoch veľmi dobrého muža, ktorý ma prijal a vychoval ako vlastného syna. Vlastný otec sa o mňa začal zaujímať keď som mal 6, brával ma k sebe na týždeň každý rok kým som chodil na ZŠ. Potom sa náš vzťah začal zhoršovať, keď som postupne dozrieval a uvedomoval si aký to je primitívny egoista.( Posledné roky sa rozhodol psychicky týrať svojich 80 ročných rodičov a keď som bol dosť zrelý tak som sa mu postavil a povedal svoj názor do očí. Posledné 2 či 3 roky som ho nevidel ani nepočul.) Odhliadnuc od toho som mal šťastné detstvo, dobré známky v škole, športoval som, prijali ma na gymnázium. Potom okolo 16tich si pamätám momenty keď som sa pozastavil nad svojim obrazom v zrkadle a niekedy pri pohľade na svojich blízkych – a mal čudný pocit, ako by mi boli tie tváre cudzie. Vtedy som ešte dokázal na tým mávnuť rukou. Potom nasledovalo 5 rokov užívania marihuany a alkoholu. Neskôr (od 18tich počas prvých 2 rokov VŠ) príležitostne pervitín, extáza a kokaín (nie pravidelne a výlučne len na diskotékach). Aj alkohol, nikdy však nie spolu s drogami. S tými som prestal keď sa namiesto blahého pocitu dostavovala úzkosť (mal som 20 rokov). Potom asi pol roka len alkohol a zrazu to prasklo naplno. Doma v kľude, úplne za triezva (asi týždeň som nevypil ani pivo) a s čistou hlavou ohromný panický atak – tŕpnutie v hlave a na tvári, tep asi 200, srdce mi skoro vyskočilo hrude, studený pot, kolená sa mi nekontrolovateľne triasli, mal som pocit že som mimo svojho teľa a bol som si istý že mám srdcový záchvat – rovno na pohotovosť, nezabrala mi ani injekcia Apaurinu (tekutý diazepam). Prešlo to asi po 2 hodinách, ale vtedy začala nová epizóda môjho života. Nemohol som na to prestať myslieť. Hneď na ďalší deň som absolvoval všetky vyšetrenia ktoré v nemocnici dokážu spraviť. Dokonca robili CT mozgu, či nemám nádor. Všetky testy dopadli úplne normálne, povedali mi, že to musí byť nervového základu a poslali ma k psychologičke. Tá skúšala autogénny tréning ale nemala šancu pri intenzite záchvatov. Prichádzali takmer každý deň a čas som trávil čakaním na ďalší záchvat a strachom z neho. Ďalší level bola psychiatria. Po minúte rozhovor s psychiatričkou som mal diagnózu: F41.0 – Panická porucha.
6. Mama je farmaceutka, veľmi dobre vie o čo ide a hovorí, že si pre lieky na podobné veci chodí stále viac a viac ľudí. Chápe ma a je mi oporou.
7. Psychologička s autogénnym tréningom neuspela, potom ma liečila 4 roky psychiatrička – úspešne. Po 2 rokoch pokoja som prežil obrovskú traumu spojenú so stratou blízkeho a po pol roku sa PP ozvala zase. Naplno sa rozvinula cez sviatky a stále trvá. Opäť ma lieči psychiatrička a taktiež som začal s KBT u inej psychologičky (tomuto zatiaľ moc neverím ale ešte som mal len 3 sedenia, uvidíme po pol roku). Lekárov navštevujem bez rodičov, mama so mnou bola pri mojej prvej návšteve psychiatričky aj to čakala vonku, nemienil som jej zlomiť srdce konfrontovaním ju s mojimi vrtochmi o ktorých nič netušila.
8. Moja spása boli antidepresíva SSRI, konkrétne Seroxat 20mg (1 tab. ráno), no prvé 2 týždne bol nástup účinku sprevádzaný zhoršením stavu a vyhrotením intenzity aj frekvencie záchvatov. Toto sa mi viac-menej podarilo tlmiť benzodiazepínami. Frontin ani Xaxan mi nejak nesadli, najlepší bol Diazepam 5mg – podľa potreby max. 4 tabletky denne ale skôr menej. Po 4 rokoch som začal vážny vzťah a až vtedy som si uvedomil, že Seroxat má veľmi negatívny vplyv na potenciu (pri príležitostných diskotékových známostiach som to pripisoval alkoholu). Nezaberala ani Viagra, naviac sa jej podarilo zvýšením tlaku dostať ma na pokraj panického záchvatu. Po konzultácii s psychiatričkou som Seroxat vymenil na Wellbutrin SR 150mg, čo je antidepresívum kategórie SNRI (podporuje tvorbu adrenalínu a noradrenalínu, nie serotonínu ako Seroxat). Táto zmena pomohla, stále to však nebolo ono. Po pol roku sa mi podarilo úplne vysadiť aj Wellbutrin a bol som bez liekov 2 a pol roka. Cez sviatky sa mi však PP vrátilo pričinením post-traumatického stresu. Lekárka mi nasadila Spitomin 10mg ráno a večer ale ten sa po mesiaci vôbec nechytil. Pridali sme k tomu Wellbutrin SR 150mg, ten je teraz na konci tretieho týždňa a pomaly sa chytá, ale dnes som mal po 5 dňoch relatívneho pokoja zase atak na Diazepam. Ak do 2 týždňov úplne nepominú, prejdem na Seroxat aj keď nerád. Spitomin budem postupne vysadzovať lebo mi je k ničomu. Antidepresíva ani benzodiazepín bez receptu nedostaneš takže mi ich predpisuje psychiatrička.
9. Nie
