Ahoj,
dostala som sa do situácie, z ktorej neviem ako von. Študujem medicínu ale vždy pred skúškami sa úplne zložím. Stále mi zneje v hlave,že na to nemám, mám depresie, plačem a nedokážem sa učiť. Som z toho potom ešte nervóznejšia, pretože nestíham. Zázrakom sa mi podarilo spraviť skúšku z anatómie, ale ani som z toho nemala radosť.A teraz,keď ma čaká ďalšia skúška, som na tom ako predtým. Len zbadám knihy a už sa mi chce plakať. Možno je to tým,že sa mi to spája s ďalším semestrom a zase s izoláciou od ľudí, pretože budem zase sedieť len nad knihami a nikoho nebudem chcieť vidieť. je to tak rok a pol...chcela som odísť,ale nenašla som nič, čo by som dokázala študovať....k tomu bola celá rodina smutná a horekovali,že čo budem študovať. Mám dvesto chutí odísť zo školy ale neviem, čo ďalej. Všetci majú pocit, že je všetko ok, ale nie je, vôbec sa to nezmenilo. Mali ste podobný problém? Ako ste ho riešili? ďakujem
zúfalá zo seba
to muc: veľa ľudí mi vraví to isté, aby som to brala s nadhľadom...veď keď "nejde o život, nejde o nič" ...ale ono v skutočnosti ide o ten môj život, pretože okrem školy nič iné nemám, to je to, čo žerie ten čas....každopádne ďakujem za povzbudenie...asi si veci veľmi beriem..
to xy: som v druhom ročníku....ono je horšie,že nechcem nikoho vidieť nie len cez skúškové ale aj cez semester....proste sústavná depresia....
to malyprinc: presne mám ten istý pocit..škola ma nepripravuje len o čas ale aj chuť do života, nemám čas ani spoznať nových ľudí, vidím len tie štyri steny a knihy, knihy a knihy....pôvodne som išla na školu s úmyslom pomáhať ľuďom a moja škola má super meno, tak som si povedala,aké to je skvelé...len mám pocit, že stratím aj tú poslednú radosť zo života a že na to v skutočnosti ani nemám a preliezla som so šťastím...
sesternica dokonca musela na rok prerusit studium, lebo sa psych. zosypala :(
skus sa k studiu postavit viac s nadhladom. vsak nejde o zivot! samozrejme ze sa treba vela ucit, no na drughej strane treba aj relax a vypnut.
drzim palce a sama ty vies najlepsie ci to zvladnes, ci nie. za cenu az psychickej choroby to vobec nie je riesenie!
Urcite niesi sama, som v 3. rocniku a uz od prveho roku sa trapim, podobne ako ty. Mam dost depresie a inych problemov aj bez skoly a ked pride skuskove, vsetko sa zruti.. Mam pocit, ze kazdy semester ma pripravuje o rok zivota. Mam 100 chuti sa na skolu vykaslat, no zo zaciatku som na to nemal "gule", rodicia mi platili skolne, ja som nikdy nic poriadne v zivote nedosiahol, tak som aspon tuto jednu vec chcel doviest do uspesneho konca. Az teraz som si uvedomil, ze som mal odist, kym sa este dalo. Teraz uz je neskoro... A ako to riesit? Na to bohuzial nemam odpoved, vzdy sa len tak-tak skuskovim "prederiem", snazim sa to brat tak, ze su na svete aj dolezitejsie veci ako skusky, proste trochu relaxovat a sem tam to aj risknem, a nepripravim sa tak ako by som mal. Usmej sa a pomysli na to, ze niektori ludia maju ovela horsie problemy a ze to neni zas az take zle :)
ktory mas rocnik? ja ked mam skusky tiez nikoho nevidim, tiez sa mi dvakrat nechce ale.. co ine by si stuodvala/robila?
