Nechcem radu, len som to niekde zo seba musel dostať
Už dlhšie rozmýšlam nad tým, že to tu ukončím. Tá osamelosť a depresie sa nedajú vydržať už. Život je pre mňa doslova utrpenie. Nechápem prečo som sa vlastne narodil. Nemám žiadnych skutočných kamarátov. A tých čo mám, sú vlastne len ludia s ktorými chodím "pařit". Čiže stretávam sa s nimi tak raz za týždeň. Ostatní majú prácu, frajerky, čiže kašlú na mňa a tak celé dni trčím doma za pc...Nikdy som nebol zalúbený, priatelku som mal, ale ten vzťah nebol nič moc. A čím som starší, tým je ťažšie pre mňa si nejakú nájsť. Moje sebavedomie je velmi malé, niekedy mám dokonca pocit, že som odpudivý.Deprimuje ma, keď vidím tie zalúbené páriky, alebo keď vidím peknú babu a viem, že tá o mňa ani nezakopne..Neviem si ani nájsť prácu, po niekolkých neúspešných pohovoroch nemám už chuť chodiť na ďalšie....
Čiže nemám priatelov, priatelku, prácu, rodina to radšej nekomentujem, nemám na nič talent, som len šedý priemer, ak nie podpriemer, ktorý tu nikomu nebude chýbať. Dávam si tak ešte rok života a tento rok si skúsim poriadne užiť. A ak sa nič nezmení k lepšiemu, ak nebudem konečne aspoň trocha šťastný...
