Ahojte. Neviem,či mi niekto uverí, ale prežívam momentálne obdobie ako zo zlého filmu. S priateľom sme spolu od septembra, po nejakých dvoch mesiacoch sme začali spolu bývať v jeho prenajatom byte, kde nemal nič okrem postele, komody a zariadenej kuchyne. Takže zvyšok sme dokúpili spolu, teraz je byt kompletne zariadený. Takého skvelého človeka ako on, som v živote nestretla a už asi ani nestretnem. Milý, láskavý, úctivý, obetavý...Ako partner, syn, brat, kolega a ako človek nemal hádam jedinú chybu, ktorú by som na ňom videla. Až na jednu vec, a tou bola pôžička, ktorú si zobral pred pár rokmi a ešte pár rokov ju musí splácať. A tu sa začali naše problémy. Zarába dosť peňazí na to, aby zaplatil pôžičku, nájom a ešte mu aj čosi ostalo. Plus moje zarobené peniaze, z toho sa dá celkom dobre vyžiť. V práci má toho strašne veľa a tá pôžička ho tiež natoľko zožierala, že z toho začal byť úplne bez nálady. Trvalo to asi mesiac a pol. Prišiel z práce a len nemo pozeral pred seba, o nič nemal záujem. Dokonca so mnou začal odmietať spávať, lebo uňho to ide ruka v ruke s citmi a celkovým pocitom pohody, nielen si užiť a hotovo. Tak mi to vysvetlil. Samozrejme, že som sa snažila ho rozveseliť, aby prišiel na iné myšlienky, zviesť a pod. Občas sa mi to podarilo a zas to isté. Ale jasné, že aj mne občas praskli nervy... Nakoniec to vyústilo do rozchodu, zbalila som sa a on ma nezastavil, vysvetlil mi to tak, že sa nenávidí a neváži si sám seba a tak si nemôže vážiť ani ostatných a takého dobrého človeka ako som ja, si nezaslúži. Tak som sa kopmlet odsťahovala k našim. Potom som si uvedomila, že oňho sa mi oplatí bojovať a asi dva dni po rozchode sme začali byť v kontakte. Povedala som mu, že ja ho presvedčím o tom, že sa mýli a že môže byť šťastný... Tak sme sa začali stretávať. No čo sa asi nemalo stať, tak dva týždne po rozchode som zistila, že som tehotná... Ak som chcela mať niekedy deti, tak len s ním, no teraz som nevedela, či sa mám tešiť alebo plakať. Jeho prvá reakcia bola zlá, nakoľko on po deťoch netúžil z toho dôvodu, že si myslí, že im nebude môcť dať do života to, čo by chcel. Čo samozrejme nie je pravda, možno po finančnej stránke nie, ale ako človek im môže odovzdať strašne veľa. Našim som povedala, že som tehotná, tak to bolo doma peklo. Že ako sa to mohlo stať, keď sme rozídení, že som dopadla ako nik a urobila im takú hanbu. Na druhej strane, že čo sme si navarili, to si musíme aj zjesť, ale keby som s dieťaťom ostala sama, oni mi pomôžu. Potom zas oco, že kde sa budeme doma toľkí tlačiť, že mám ísť bývať ku starkej a pod. No medzitým sme sa s priateľom dali dokopy, ja ho mám stále rada, myslím, že aj on mňa a nakoniec sa podľa mňa na bábo bude aj tešiť... Zdalo by sa, že nakoniec všetko dobre dopadlo, ale keď som to našim povedala, tak zas mali neprimeranú reakciu (a to sa im môj priateľ predtým veľmi páčil). S prieteľom sme sa rozhodli, že sa buď vezmeme alebo budeme spolu žiť, a že zatiaľ tak každý druhý deň budeme na byte a každý druhý deň pôjdeme k rodičom. Jeho matka je sama a vidím na ňom, že jej chce pomôcť, že mu nedá byť stále na byte a ona nech robí čo chce. Ja som tiež chcela byť aj s našimi. No ale toto je vraj podľa nich postavené na hlavu, že keď sme sa už konečne rozhodli, tak nech spolu žijeme a im nech dáme pokoj, že tu nemám chodiť hore dole ako krava, že ja ešte padnem na hubu a že teraz budem len kývať hlavou, nech im dám pokoj, že oni nechcú nič vedieť, nič riešiť, nech som s ním, venujem sa jemu a jeho matke a im nech dám pokoj. Mama mi povedala, že ak sa k nemu nasťahujem, už sa nemám opovážiť ísť domov. Že aj tak ten vzťah nemá budúcnosť, že aj tak spolu nebudeme a že mi život ešte ukáže. Jeho matka vie tiež o rozchode a o všetkom a vôbec to nerieši a naši majú takýto postoj. Čo nemám môjmu dieťaťu dopriať rodinu? Teraz by som mala mať pokoj a namiesto toho každý deň plačem. Mám rada svojich rodičov a chcem mať s nimi dobrý vzťah, ale je to hrozná situácia. Takže mám byť s ním a nemám domov chodiť. Priateľ tiež nechápe ich postoj, dokonca som rozmýšľala už aj nad interupciou, aj keď takéto ženy som vždy odcudzovala. Poraďte mi, čo mám robiť? Ja už fakt neviem. Je to naozaj ako zo zlého filmu...
Láska,dieťa,rodina-podarí sa mi to?
Ďakujem Weva, si milá :-)
Skvele :) tesim sa ze ste v poriadku a len tak dalej!!! Pekne sa o vas staraj a neboj - vsetko dobre dopadne!
Ahojte, tak včera som bola na ultrazvuku, už tam bolo vidieť maličké, už mu bije srdiečko a meria 4,2 mm :-)Včera sme sa s priateľom dokonca bavili o svadbe, tak držte palce, aby všetko dobre dopadlo. Začínam tomu veriť, dúfam, že nebudem sklamaná...
Ahoj Carie,
máš pravdu, aj podľa mňa z neho bude skvelý otec, od začiatku som mu to vravela. On v podstate nikdy nebol proti deťom a rodine ako takej, ale bál sa, že ich nebude môcť zabezpečiť. V práci stále vidí len ľudí, ktorí majú nadštandardný život a hoci ich deti nie sú povedzme veľmi múdre a šikovné, rodičia im môžu zaplatiť školy, prácu... aj keď na to deti nemajú. A on sa bojí, že keď naše na to bude mať, on nebude mať peniaze, aby mu k tomu pomohol a tak to dieťa potom ďaleko nedotiahne. Viem, je to možno hlúpe, ale v podstate má pravdu. No aby ho to trápilo už teraz. Veď situácia sa mení zo dňa na deň, kto je teraz hore, môže raz spadnúť a naopak.
Smutnysmejko drzim palce, nech vsetko dobre dopadne. Ja myslim, ze take hrozne to s nim nebolo, aby ste spolu nemohli pekne zit, mal nejake depkove obdobie, to sa stava. Ze mal zlu reakciu na to, ze cakate bejby sa tiez stava, ale ak sa teraz tesi tak je to super, z takych, co deti nechceli sa niekedy stanu super otcovia. Ak je mily, pozorny, rad pomaha druhym, bude skvely otec, uvidis :-) A co sa tyka tvojich rodicov, ich reakcia je divna, ale tiez sa to mozno casom zlepsi. Narodi sa im vnucik/vnucka a hned zabudnu na take veci, ze k nim nemas chodit. A prosim ta, snaz sa mysliet pozitivne a neplakat, viem, ze je to tazke, ale pre bejby nie je dobre ked si smutna. Skus to brat tak, ze sa to proste casom utrase a vsetci budu spokojni.
soffa, práveže našim pôžička vôbec neprekáža. Tiež som si myslela, že bude, tak som im to povedala, až keď sme sa rozišli, ale oni to vôbec neriešia. Asi preto, že tie peniaze neprepil, neprefajčil, neprehajdákal niekde po baroch alebo s babami. Tú pôžičku si vybral preto, aby mohol mame pomôcť, keď sa rodičia rozvádzali, bolo treba platiť súdy a vyplatiť otca z domu. Tak preto. Samozrejme, že sa tá suma navýšila vďaka dobrým úrokom a samozrejme, že niečo minul aj na seba, veď chcel tiež žiť, študoval na VŠ za veľmi ťažkých podmienok, lebo chcel v živote niečo dokázať, ale nakoniec si o sebe myslí, že zlyhal. Preto ani po VŠ neodišiel niekde do zahraničia alebo do Blavy, aby bol doma pri matke a bratoch, keď ho potrebovali. Takže to ho podľa mňa len ctí ako človeka a nemá sa prečo cítiť zle. Peniaze nie sú všetko. Alebo by mal lepší pocit, keby mal peniaze a jeho vlastná matka by bola na ulici? Hm? Ja netúžim po bohatstve, luxuse a podobne, stačí mi normálny finančne priemerný život s človekom, ktorého ľúbim a s ktorým zostarnem. Myslím, že nechcem tak veľa a napriek tomu je to možno ťažko dosiahnuteľné. Ťažšie ako nejaké peniaze a úspech.
na jednej strane chapem tvojich rodicov,ze sa tak spravaju,lebo podla mna sa im nepaci vas vztah,ze ste spolu len ked je dobre.,su z tvojho priatela sklamany,ze si nevie poradit v roznych situaciach.byt v dnesnej dobe v dlhoch po usi(jeho pozicka) tiez nie je nic moc.kazdy rodic si predstavuje pre svoje dieta,zodpovedneho partnera,ktory sa nezlakne problemov,a stoji pri partnerke v kazdej situacii.u teba to tak neni.tiez nerozumiem,preco by ste mali byvat raz tu a raz tu.ved ked uz mate vlastny byt,ci ste v podnajme tak by ste tam mohli normalne fungovat.vies tvoji rodicia chcu aby ste obidvaja prevzali zodpovednost za to co sa stalo.oni chcu pre teba dobre,ale svojim sposobom ti len ublizuju,aj ked to na druhej strane chapem....
moj manzel je o nejaky ten rocik starsi a ja som mala presne ako Ty - 29, takze hor sa na to!
My sme otehotneli na druhy mesiac (na Novy rok sme povedali, ze sa prestavame chranit a v polke februara som mala naposledy menstruaciu) :) Drzim palce!!!
Juj, som sa trochu sekla s tym vekom:) Ja mam 29 a male by malo byt "darcek" k 30tke. Clovek cita same negativne pribehy o tom, ako pary nemozu otehotniet, ale snazim sa mysliet pozitivne.
to bola odpoved smutnemusmejkovi :)
inak dik, ale mam uz 30 :) takze odtial ta zrelost hihi... Krpec je hanblivy/a a zatial nechce ukazat, 15/07 mame dalsiu prehliadku, tak dufam, ze zistime a zacneme mysliet na mena a tak...
Smutny smejko - presne tak - tes sa ze si zdrava a staraj sa o seba, zacni si kremovat brusko a vykladat nohy a vymyslat meno pre drobca :)
