Na okraji spolocnosti

Poznate ten pocit? Ked sa roky len snazite a snazite a v konecnom dosledku ste sami tak ci tak. Ja uz ani neviem kde je problem. Mam 23r a citim sa ako starena. Životné povinnosti splnene - skola, praca, pravidelne domace a zahradne prace. Spoločenské povinnosti splnene -desiatky kruzkov, desiatky pokusov, cestovanie, sebavzdelavanie, sport, zdrava strava, charita. Povinnosti do buducna - deti, dochodok. Co mam este urobit. Vzdy som bola sama. Vlastne som taka ta ,,nemastna neslana,,. Taky ten o nicom stred vsetkeho. Nechcem to rozoberat podrobnejsie, v konecnom dosledku je vysledok jeden. Na skolach sama, v praci sama, v zivote sama, na kruzkoch sama. Nejde o to,ze som nejaka zla, proste som fajn, porozpravam sa s kazdym, povazuju ma za rozumnu, milu, inteligentnu. Netreba nacriet hlboko do hlavy aby som vedela, ze to nie je vsetko. Neviem prist na to, kde je ten problem. Proste nikdy nevznikne taka ta ,,chemia/chut/puto,, alebo ako to nazvat aby som nadviazala trvale priatelstvo a chodila s niekym von. Ja neviem. Chodila som na serm. Co je podstatne uzky vztah s ostatnymi. Bolo to fajn ale nikdy som neprekrocila ten prah toho zapadnutia. Nie som vtipna, neviem robit srandu a tak. Som len proste mila a rozumna. Nic viac. Vzdy som sa strasne unavena citila z toho vsetkeho. Z ludi. Doma to kedysi bolo velmi tazke a to mi akosi zmenilo zmyslanie. Takze aj ked som sa snazila strasne bavit s ostatnymi, tak ma to vrcholne obtazovalo. Bolo to take umele. Ja som posobila umelo. To nie som ja. Ja sa vlastne velmi nerada tesim, lebo viem, ze vela veci tu je velmi zlych a citim sa strasne zle ked sa tvarim ze nie su, ze proste radsej zatvorim oci a bavim sa, pricom ten cas mozem naozaj zmysluplne vyuzit. Nevie zo mna vyjst nejaka spontanna veselost. Som len taka mila. Tak mi vravia. Ano, kolki to maju tazke a ziju. Ved aj ja zijem. len sama. Neda sa donekonecna nadejat, skusat. Posledny rok som rezignovala. Proste som si povedala ok, tak som samotar. A tvarim sa, ze ma vsetko bavi samu - jazyk, behanie, citanie, kreslenie, cestovanie. Mam v sebe akesi divne idealy, ktore tu neplatia. Napr. som bola rozcarovana ako si kolegyna velmi rychlo zbalila nasho manazera. Nechcem ju sudit ale je velmi naivna, barovy typ. A viem, ze tam o nic hlboke medzi nimi nejde. Teraz sli spolu do kupelov. Zdalo sa mi to pod moju uroven a akusi ludsku hrdost ale ten kto sedi doma som ja. Takze zase som ta zla ja. Boze, vsetko su to take malichernosti. Vzdy si poviem, najdi si radsej pracu, zamestnaj mysel ale to sa neda stale takto. Vidim, ze si iba nahovaram, ze som spokojna. Uz ma tie veci nebavia robit, uz ma nebavi stale skusat a skusat. Zase je vonku pekne a ja sedim sama. Lutujem sa hej. No kolko vychadzok sama som absolvovala. prva fajn, druha fajn, tretia uz horsie. O com to cele je. zase sa pripojit k nejakym ludom, tvarit sa ako ma ohromne zaujima co vravia, tvarit sa ako ohromna zabava je s nimi. Poznate ten pocit? Poznate, ked viete, ze nie ste ziadna hodnota?