Mám 32 rokov, som zdravá, vysokoškolsky vzdelaná inteligentná žena, ktorá výborne vyzerá. Mám veľa kamarátov, skvelú rodinu, prácu, ktorá mi dovoľuje žiť pekný živoť. Milujem šport, zábavu.
Pýtate sa - tak kde je problém? Môj problém je, že som sama. Sama medzi ľuďmi. Nemám partnera. V mojom okolí bolo a ešte stále je veľa skvelých mužov, ktorí sa o mňa zaujímajú. Môj problém je, že sa mi nik nepáči. A to nehovorím o telesnej kráse. Na tú nepozerám a som názoru, že muži majú mať iné prednosti ako krásu.
Posledných asi 5 vzťahov som mala s mužmi, ktorí spĺňali väčšinu kritérii - inteligentní, pozorní, zábavní, aktívni atď. Nemali žiadny problém, ale ja - aj keď sme boli spolu a rada som s nimi trávila čas, neľúbila som ich. Nazvala som svoju diagnózu emocionálna retardácia (hm:) neviem, či niečo také vôbec existuje).
Som pomerne zúfalá - aj keď len vnútorne - navonok sa snažím hrať rolu - veď mám ešte čas.
Chcem mať partnera, ktorého budem ľúbiť, ktorý bude som mnou tráviť dni a noci. Chcem mať deti, rodinu. Chcem sa každé ráno budiť vedľa jedného muža, ktorý bude pri mne stáť a ktorý mi bude oporou - tak isto ako ja jemu. Chcem konečne niekoho ľúbiť.
Pritom to takto so mnou nebolo vždy. Pred siedmimi rokmi som mala priateľa, ktorého som ľúbila. Všetko na svete by som pre neho urobila. Betón zubami trhala... Bohužiaľ ten vzťah nevydržal. Okrem neho som ľúbila ešte jedného muža. Ani jeden z nich mi neublížil. Myslím tým, že nemám nejakú traumu, ani sa nebojím ďalšieho sklamania a podobne - ničoho sa nebojím. Je to strašná situácia - ja už ani neviem aký je to pociť ľúbiť. Môj život by mohol byť úžasný, ale pritom bez lásky nemá zmysel...
Netrávim čas sama, lebo to mi je vždy najhoršie. Ľudia sa ma pýtajú prečo si niekoho nenájdem, ale či to vari ide \"Nájsť si len tak niekoho?\" Každý deň hľadám (samozrejme len zrakom a vo svojej hlave) niekoho, kto by mi rozumel. S kým by som mohla vytvoriť pár, byť šťastná. Skúšala som veľa vecí. Dokonca som pred pol rokom zmenila prácu. Myslela som si, že potrebujem nový okruh ľudí, zmeniť prostredie. A tak som vymenila úžasnú prácu, ktorá je snom každeho za totálnu katastrofu, kde pracujem práve teraz. Na dobrom pocite mi to samozrejme nepridalo, ale už neviem, čo viac mám urobiť. Aspon na chvíľu som sa necítila, že na dosiahnutí svojho cieľa nepracujem.
Prosím o radu... neviem ako ďalej...
