Nemožem sa s tým vyrovnať. Nech robím čokoľvek nedá sa to. Ubehol mesiac od jeho smrti, je to veľmi čerstvé, uzavrela som sa do seba, s nikým nekomunikujem, mám strašné depresie, navštevujem psychologa, ale on mi nepomáha prísť na iné myšlienky. Priatelia sa mi snažia pomocť, teda snažili sa, navštevovali ma, ale keď videli, že sa s nimi nebavím, prestali ma navštevovať. Skrátka, nepomaha mi nič, žijem sama so psom, rozprávam sa s nim, všade po zemi mám porozhadzované jeho fotky, v spálni jeho veci, osobné veci, všetko mam pri sebe, schudla som 23 kíl, nejem, začala som s alkoholom, na ničom mi nezaleží, rodinu nemám, som z detského domova, nikdy som rodičov nepoznala, mala som adoptívných a tí zomreli ešte pred 5 rokmi, keď som bola na strednej a tiež som mala zle obdobie, ale toto je katastrofa. Ja ani nechcem aby mi niekto pomohol, nič mi nechýba len on a chcem ísť za ním. Chcem len nazbierať odvahu.
Zomrel mi priatel pol roka pred svadbou
ahoj, stalo sa mi to isté co tebe len nedávno :(, i ked vidim ze ty si pridala prispevok minuly rok, ak by si tu nahodou natrafila na moj odkaz odpis mi, rada by som sa s tebou o tom porozpravala..je to pre mna velmi tazke, mozno keby som sa porozpravala s niekym kto prezil to iste ulavilo by sa mi trosku :(
Ahojte chcela by som aj ja reagovať na to ako sa človek cíťi ked vás opusti milovaná osoba ako mladá som sa zalubila do mladeho pekneho chala lenze viete ako mlada sprosta ako sa hovori nesuhlasila som stym aby isol do zahranicia za robotov chcela som ho mat len pre seba niet sa co cudovat mala som vtedy len 15 rokov on 21 tak som mu povedala ze ak odide tak ja sa vydam za druheho lenze on musel odcestovat vsetko mal vybavene ale to som vtedy este nechapala a ja ja som sa z trucu do mesiaca vydala on este pol roka pisal ako ma luby a ze roby nato aby nas zabespecil ale bohuzial ja som uz bola vydata az mu napokon moja mama napisala aby mi uz nepisal ze som sa vydala Ale aj ked sa aj on potom v rusku z trucu ozenil aj tak sme na seba nevedeli zabudnut a po 15 rokoch sme sa stretli samozrejme ze sme sa este viac do seba zalubili a do roka sme sa stihli rozviest a aj spolu zosobasit bolo to velmo pekne manzelstvo nikdy sme sa nehadali vo vsetkom sme si rozumeli nakoniec sme mali spolu aj dieta male dievcatko manzel bol velmo stastny bola to jeho dievka od m,alicka sa o nu staral tak isto ako sa staral o domacnost o dom o zahradu skratka o vsetko aj o moje deti z prveho manzelstva bol dobry manzel otec skratka clovek z velkym č velmo some sa lubili aj po 10 rokoch manzelstva sme boli do seba zalubeny ako v prvy den az do dna ked som odcestovala tak ako inokedy za pracov do zahranicia vecer mi napisal zlatko moje idem uz spat lubim ta . ale bohu zial rana sa uz nedozil a spala pri nom najmladcia iba 5 rocna dcera ktora ho rano budila do skvolky ze idu a syn 14 rocny ze ide uz do skoli ale bohuzial on uz vtedy medzy nami nebol to bol najhorši telefonat co som mala ked mi syn zavolal do prace Mamina pod domou nas ocino umrel v tej chvyli sami zrutil cely svet uz je tomu 7 mesiacov ale ja sa stym nedokazem vyrovnat nmikde nechodim z nikym sa nerospravam kazdy den si premietam cely nas zivot mam krasne spomienky pozeram si fotky pustam videa jednoducho neviem sa stym vysporiadat nedokazem to velmo by som sa snim chcela stretnut neviem bez neho zit ta bolest je silnejsia ako ja ja viem poviete mas deti tie ta potrebuju ale tie potrebuju aj odca ved manzel mal len 45 rokov on ešťe nemal odist mal tu bit snama a ze cas vsetko zahoji to je blbost lebo cim je to dlksie tym jeto horsie neviem ako dlho este vydrzim takto zit ale jednoo viem urcite viem ze manzell namna caka a pride si premna a ja to tak velmo chcem neviem zit bez neho je to velmo taske tak trocha som sa vyrozprávala ale ulavit sa mi neulavilo
Zapametaj si ze on tam je.v tvojom srdci v tvojej hlave. Ale nijak tomu nepomôžeš,že budeš smútiť. Poplač si,bude ti lepšie ale musíš sa vyrovnať s tým,že on už nieje. Musíš byť silná a to ty si. Už preto si silná,že si nespravila žiadnu hlúposť a že sa ešte držíš,si silná ,že to všetko si vydržala SI SILNÁ. Hovor si každý deň si silná! Choď von s ľuďmi,zaujímaj sa o nich TY ,(NIEJE TO HLUPOST,iba tým ze sa zaujimas o inych prides na ine myslienky). Ale NEUZAVRI SA SAMA DO SEBA. A uz ked sa chces uzatvorit sama do seba,chod do fitka...
Ahoj Katka, nikdy som tak veľkú stratu nezažila, asi si ani neviem predstaviť bolesť a trápenie, ktoré cítiš.
Len by som ti chcela povedať: DRŽ SA a buď silná! Neviem, či ti pomôže týchto pár slov od človeka, ktorého ani nepoznáš. Musíš sa z toho však dostať a začať znovu žiť. Dúfam, že nad svojím smútkom vyhráš :)
Je to este velmi cerstve, preto to co prezivas, je uplne prirodzenou a normalnou reakciou na jednu z najhorsich veci, ake clovek v zivote moze zazit. Aj mne sa stalo nieco podobne, kratko pred svadbou mi zomrel snubenec a prezivala som to velmi podobne ako ty.. Ak ti vsak s odstupom casu mozem poradit, daj svojej bolesti priestor, aby sa vyplavila, vyplac sa, ak to citis, rozpravaj o nom, mysli na neho, ale neutapaj sa vo svojej bolesti a ziali prilis dlho... Nedovol, aby ta to prevalcovalo. To, co sa stalo, bohuzial nikto nedokaze zmenit, ani keby si plakala, kricala, beton zubami trhala... Preto sa treba znova pozbierat, postavit sa na nohy a znovu sa vratit do reality a do pritomnosti... Mne velmi pomohla viera. Ale je aj vela motivacnych knih na tuto temu.. Hlavne to chce vela sily a casu... Ale ver, ze to dokazes a budu este chvile, ked sa budes usmievat a tesit zo zivota... A bude ich este dost, hoci teraz si to vies asi tazko predstavit. Prekonala si uz v zivote vela tazkych ran a prekonas aj tuto, len musis aspon trosku chciet a nechat bolest postupne odist.. Drzim ti palce a zelam hlavne vela sily..
mila Katka.... ja som prisla o partnera v novembri... tiez sme mali pred svadbou... svadbu som uz niekolkokrat odkladala...a teraz mi je to luto. nestihli sme sa vziat.. boli sme dva roky zasnubeni... poznali sme sa 20 rokov...jeho nahlou smrtou zomrelo kusisko mna... kazdy den si zelam zomriet s nim... a vsetko mi pripada strasne zbytocne... laska, ktoru citim v srdci, ma nici... ale zaroven som stastna a vdacna za vsetky tie chvile, ktore som s nim mohla prezit... kazde rano sa budim s myslienkou na neho, vecer zaspavam s myslienkou na neho. rovnako sa obklopujem spolocnymi fotkami.. zijem v spomienkach... keby tu bol a videl ma, vyhresil by ma... nepacilo by sa mu, ze sa takto trapim, viem... mali sme tolko planov.. strasne by som chcela, aby sa vratil cas.. a strasne sa snazim,aby som vladala zit tak, ako by si to prial on... zatial nevladzem... ochorela som, som priputana na lozko.. je to strasne, lebo stale rozmyslam... a myslienky su znicujuce.. nemam silu, ale zelam si ju... kvoli nemu... viem, ze je tu, verim, ze je stale pri mne a chcel by mi ju dat... verim, ze sa raz este stretneme .. neviem, kde ale verim tomu.. skus aj ty niecomu verit..
sama velmi realne popisujes svoj stav, co znaci, ze si dostatocne uvedomujes v com je tvoj problem (alkohol, apatia,..). pomoct si mozes v prvom rade sama sebe, samozrejme ako pomoc sluzi aj psycholog. ale v prvom rade TY!!! musis chciet! odloz jeho fotky, vyhybaj sa alkoholu a zacni sa mat konecne rada a vedome sa nenicit. zacni napr. cvicit, chodit so psom casto do prirody, zacni obnov stare kontakty- kamosky, znamich,..zajdi s nimi na kavu, do kina apod. jeho zivot mu uz nevratis a sama sa takymto nezodpovednym spravanim znicis. myslis, ze tvoj priatel by suhlsil s tym, co teraz robis?
to je pekne, ako sme kazda ina...Ja som zas mala sice velke depresie, ale rozhodla som sa nic nebrat, vela som plakala, ked som bola sama...co mne osobne neskutocne pomahalo, pretoze som dovtedy nikdy pri nicom neplakala. A prenasala som sa cez to hlavne vtedy, ked som bola sama. Ty zas vtedy, ked si bola s ludmi a prisla si na ine myslienky :)
A presne tak, podobne situacie cloveka skutocne naucia, ako si ma vazit blizkych a ako si ma vychutnavat zivot. Ked dnes niekomu hovorim, ze mojim najkrajsim zazitkom je to, ked obcas vybehnem do lesa a tam dycham ten uzasny vzduch, pytaju sa ma, co dobreho fetujem, ze mi tak preskakuje :D No nic, len si vazim vsetko co prezivam...A najma ludi, ktorych mam okolo seba...Podobne frazy pouzivaju mnohi ludia, ci tak ale skutocne ziju? Prajem im to velmi...Aby nikto nemusel zazit stratu milovaneho cloveka a aj napriek tomu si vazil chvile so svojimi blizkymi...
ja som chodila aj k psychiatričke, ale tiež som mala pocit, že mi nepomáha. Brala som silné antidepresíva, bola som trochu mimo. ale teraz keď sa na to celé spätne pozerám, tak si uvedomujem, že bolo to na niečo dobré:
spoznala som svojho súčasného, vážim si oveľa viac každý deň s rodinou a priateľmi, snažím sa nerobiť hlúposti a užiť si život tak, akoby tu už zajtrajšok nemal byť.
za ten rok, čo som bola ´´na dne´´, som aj ja pila, fetovala, fajčila trávu a spala s tým, kto prejavil o mňa záujem (našťastie som stihla len 3 za ten čas) a život mi bol ukradnutý.
Teraz si však uvedomujem, že ak by som si niečo spravila, tak by som ublížila všetkým mojim blízkym a veľmi. A ja predsa nechcem, aby moji blízky kvôli mne trpeli!
A áno, nechcel by to ani tvoj milovaný, ktorý ti to však už nevie povedať. :( :)
Blecha, suhlasim so vsetkym, co si napisala....
Zaraza ma len, ked tu pisu ludia, co nikdy nic podobne nezazili (aj ked je to samozrejme ich svate pravo)...Ja len, ze ked som bola v podobnej situacii ako katarina, posledne, co som chcela pocut bolo, ze sa s tym vyrovnam....A ze si mam kupit zvieratko a chodit viac medzi ludi a podobne. To ked som pocuvala, mala som chut niekomu vrazit. Nech by som si vtedy kupila aj 20 steniatok a 4 macky, kazdu sekundu pri nich by som myslela aj na svojho priatela. Preto rady tohto typu su uplne zbytocne, aspon podla mna. Ja som sa nesnazila menit sposob svojho zivota, stale som robila, co pred tym, vela som sa rozpravala "s tym hore" a hlave - treba podakovat za vsetky pekne chvile. No a co mi pomohlo bolo moje presvedcenie, ze jemu je tam uz lepsie ako nam tu :) Nech si o tom mysli kto chce, co chce. Netreba hned vsetky spomienky a myslienky hadzat kdesi za hlavu, zbalit tomu cloveku veci, vyhadzat ich z bytu a dufat, ze tym zadusime svoj zial. Treba skor vyhladat cloveka (v mojom pripade psychologa), ktory ochotne vypocuje, ktoremu sa mozme vyplakat. Hlavne nic v sebe nedusit...A odpustit - sebe, tomu co odisiel, tomu co sa stalo :)
