Ahojte,
tak som si takmer týždeň prečítavala toto fórum, či nájdem podobný problém ako mam ja.
Ale keďže každý človek a vzťah je špecifický, našla som iba zmes podobných problémov a neostáva mi nič iné, než prejsť k veci.
Som pripravená aj na negatívne reakcie, možno mi toto "vyspovedanie sa" pomôže trochu utriediť moje myšlienky.
Mám 34 rokov a som v 10-ročnom vzťahu, ktorý ma nenaplňuje a cítim sa v ňom nešťastná, nenaplnená, uväznená. Na druhej strane mam výčitky, že si to iba namýšľam a nevážim si čo mam... A nechcem na vzťahu pracovať atď...
Môj partner má 37 rokov, asi pred 3 ma rokmi som začala cítiť, že to nie je partner s ktorým chcem stráviť svoj život, že náš vzťah sa nikam neposúva, stagnuje, že to naozaj nie taký muž, akého by som si priala. Že vo vzťahu vždy dávam viac ja, povzbudzujem, stojím pri ňom a vnútri niekde čakám, že sa stane nejaký zázrak... On stále žil takým mladickým životným štýlom - bary, kamaráti, vlastne nemal skoro žiadne záľuby okrem žúrov - bonus navyše pracoval v gastronómii v nočnom klube a v tomto obore pracuje doteraz, s výnimkou toho, že mojou pomocou ma vlastný podnik...
Mám pocit, že veľkú rolu v tomto zohráva práve to, že tam trávi veľa času a samozrejme aj alkohol, ktorý mne už začína veľmi prekážať.. Prekáža mi aj to, že mam už aj vek na rodinku a v tom vzťahu naozaj nevidím budúcnosť. Byť s dieťaťom ku ktorému sa otec bude vracať ráno, občas pripitý, občas nie.
Proste by to tak byt nemalo a ani to tak nechcem.
Nie je to život, aký by som chcela. Chcem mať vedľa seba silného, sebavedomého, múdreho muža na ktorého sa budem môcť spoľahnúť. Môj partner o týchto mojich pochybnostiach vie, vie aj o tom, že s ním už nie som šťastná, o všetkom som sa s nim úprimne rozprávala, aj o tom, ako si on predstavuje budúcnosť. Jeho postoj je, že on sa zmení, ak mi vadí alkohol, že ma veľmi miluje, že to je z jeho strany navždy... že pracovať tam musí, aby sme mohli platiť splátky atď...Nech mu dám ešte šancu..Popravde tých šancí bolo už veľmi veľa a ja už neviem, či mám chuť mu ich dávať... Pred pár mesiacmi som už bola rozhodnutá pre rozchod (v novembri), kde sa mi najprv vyhrážal, že on nikam nepôjde, nebude mi platiť splátky, následne sa ukľudnil, ale vydieral psychicky a ukecavál, že idú Vianoce a nech ostanem a v januári sa rozhodneme, kľudne aj na pauze. Čo sa však nestalo.. Frustráciu z tohto vzťahu zaháňam športom, ale to nie je východisko. Okrem toho som sa aj som sa platonicky zamilovala, čo je však iba dôsledok mojej nespokojnosti, som si toho úplne vedomá a viem, že to nie je správne. A som už úplne zmätená z toho, čo sa deje.. Mám pocit, že týmto prístupom som si vybudovala väzenie z ktorého nemám silu sa dostať. Mám úplne zmiešané pocity frustrácie a beznádeje a aj výčitiek. Viem, že sa mnohí budú čudovať, prečo ešte v tomto vzťahu som - mám pocit, že to pramení z môjho detstva, kde som pociťovala veľký nedostatok lásky a pozornosti naviazala som sa na muža, ktorý mi venoval pozornosť a vetu - milujem Ťa... Plus môj otec mi neustále opakoval, aká je láska dôležitá a že keď už si niekoho vyberiem mám s ním byť navždy... (Naši sa rozviedli, keď som mala 10 rokov, otec si už inú ženu nikdy nenašiel, mama mala niekoľko mužov).
Neviem ako mi poradíte, ale možno sa tu nájde aspoň niekto, kto mi pomôže pochopiť to, čo sa deje a prečo sa to deje a ako to zmeniť. Ja už takto nechcem žiť.
