Stratená existencia alebo len mizantrop?

Ahojte, som mladá baba na strednej, bez zmyslu života. Nemám kamarátov, teda mala som ale postupom času som ich stratila. Na toto fórum píšem, lebo si naivne myslím, že ma tu niekto spasí. Som tak trochu utópista. Rada sa ľutujem, na čo som prišla až teraz. Nedokážem s nikým nadviazať kamarátstvo, či vzťah. Dlhú dobu mi to tak vyhovovalo, ale teraz mi to začína vadiť. Chcem konečne poriadneho chlapa, ktorý bude čestný, bude ma ľúbiť a tak ďalej, zasa moje naivné myšlienky. S rodičmi ...nič moc, najradšej by ma nemali a nechcem moc o tom rozprávať. Nemám žiadneho kamaráta, tj. bútľavú vŕbu, ktorá by si vypočula moje prázdne ľutujúce slová a dala by mi po gebuli, pomohla by mi nejak vstať zo sračiek v ktorých plávam až po uši. Celé večere rozmýšľam o tom, že načo tu sakra som, a aj tak si zakaždým dám šancu, že to bude lepšie a na druhý deň som v ešte väčšom keli ako ten minulý. Môj stav by som nenazvala depresiou, aj ked celý čas mávam takéto smutné stavy, trávim dni pozeraním do blba, nemám žiaden zmysel života, momentálne už ani žiadne záľuby, občas niečo nakreslím, to je všetko. Vykúpila som skoro celý obchod s potrebami na kreslenie. Prečo? Snažím sa aspoň takto udržať pri živote a nájsť svoju nádej. Každý večer je mi ťažko a smutno, že nemám nikoho. Netuším prečo. Na ostatných som milá ale nerozprávam, lebo si myslím, že sa strápnim. Ale s rozprávaním ako takým, že musím, nemám žiaden problém. Tak neviem, kde je vo mne chyba. Prečo mi nikto nevezme za ruku a nezačne sa so mnou pomaly a pekne rozprávať? V poslednej dobe túžim vstúpiť do nejakej armády a aspoň takto zúžitkovať svoj naničhodný život a pomôcť tak ľuďom a nájsť zmysel života. Ja neviem čo ďalej, cítim sa tak stratená a dezoreinetovaná v čase a priestore, čas trávim nezmyselným filozofickými úvahami o živote. Som ateista ale to mi do života zasahuje jedine pozitívne. Ešte za mojich veriacich čias som bola ešte väčšia troska. Proste, teraz, mám pocit, že som ani len nehodná ľudského kontaktu, ľudia sú mi cudzí, ale ja nechcem takto žiť...Ani len FB nezapínam, lebo ked vidím fotky báb ktoré si tam zavesia selfie 10x do dňa a pod tým riťolezné komentáre je mi zle a cítim sa už úplne bez ceny, pretože mňa nikdy nikto nemal rád a nijak neobdivoval. Som sama. Ale nechcem byť navždy...( Btw. neberiem žiadne lieky, ani nepijem)