Ahojte
Tento prispevok možno vyznie trochu blbo, trápne, detinsky alebo ako úplne zbytočný, ale potrebujem sa niekde vyrozprávať a najlepšie najmä úplne cudzím l'udom. Mam trochu citlivejsiu povahu, a preto možno niektoré veci vnímam viac a znášam horšie, presne ako moj momentálny rozchod. Śtudujem na uni v anglicku a nejaku dobu som chodila s chlapcom-britom. Všetko bolo zo začiatku fajn a až po určitej dobe začal prejavovať o mna čoraz menší záujem a ja som sa preto viac a viac snažila, aby bolo všetko ako predtým. Vel'mi dobre som si to uvedomovala, avšak som si to nechcela pripustiť. Samozrejme, že som obviňovala seba a opät pokračovala v tom, aby som sa mu čo najviac "zapáčila". Nastalo mesačné vol'no pred skúškami a obaja sme sa pobrali domov (ja na Slovensko) s tým, že sme sa tvarili, že je všetko v poriadku, ale nebolo. Pár dní po prichode (a po mojom ponižujúcom pokuse o to, či nepôjdeme na večeru) mi povedal ze sa nestíha učit a že len na chvíĺku príde ku mne. Samozrejme som hned' tušila čo sa bude diať, ale stále som naivne dúfala, že sa mi to len zdá. A tak sa moje najhoršie obavy po jeho prichode naplnili. A jeho dôvod? Vraj zlyháva v jeho zodpovednosti si nájsť pre nás čas, že jeho time management je strašne zlý a že nemáme vela spoločného pritom sme si vždy mali čo povedat. Vraj to neni moja chyba, že je to všetko na ňom, ale ja sa neustále presviedčam, že mi nechcel povedat pravdu aby mi pred skúškami vel'mi neublížil a neovplyvnilo to moje výsledky. Všetci si myslia, že jeho výhovorky sú uplne úbohé a že chlapi nikdy nepovedia pravdu a tak sa už niekol'ko dní utápam v slzách nad mojimi vlastnými vymyslenými scenármi o tom, ako napriklad, že mu vadilo, že niesom britka (niektorí tu maju strašne zlý nazor na cudzincov, možno to vadilo jeho rodičom, kamarátke španielke sa to stalo) , že som nebola preňho dobrá partia, že sa mu nepáčim, alebo že je v tom iná, alebo že jednoducho nestojím za nič pretože 22ročný dospelý chlap uprednostnil hranie jeho počítacových hier predomnou (je trochu dosť gamer). S jeho bývalou priatel'kou mu to vydržalo omnoho dlhšie a pritom sa rozišla s ním ona 2 roky dozadu, preto mám proste zo seba úplne hrozný pocit, akoby som ja niečo pokazila. Všetko to namňa dol'ahlo a teraz lutujem aj tú jedinú správu ktorú som mu poslala a trošku vynadala, že jeho výhovorky sú úbohé a že vo vzťahu nemusia mať dvaja nevyhnutne niečo spoločné, že najdôležitejšie je, že sa jeden zaujima o záujmi toho druhého a že ja som bola tá, ktorá sa vždy zaujímala a on poväčšine nikdy. Teraz si vyčítam aj to že sa na mňa asi najskôr na*ral, pretože ešte pred odchom mi povedal, že nechce byť zlý a že sa naňho môžem kedykolvek obrátiť ked'si budem chcieť s niekým pokecať a že sa bude snažiť byť nápomocný, tak ako len vie byť.
Prepáčte za taký dlhý spam, ale cítim sa trooošku lepšie ked'som si niekde mohla vyliať srdce a dať dokopy všetky moje myšlienky. Viem, že sú ovel'a horšie problémy, ale jednoducho toto je to, čo mňa momentálne trápi, neznášam sa za to a hlavne sa neviem cez to preniesť. :(
