Červenanie = Socialna fobia

Alexis: myslím, že z nenávykových antidepresív sa nepriberá, neviem presne, ja som nepribrala. Alkoholu som sa vyhýbala, ale sem-tam som si trochu dala. Ale neviem, či sa náhodou nepýtaš skôr na to, či sa naďalej budeš môcť alkohol trochu osmeliť? Radšej sa spýtaj lekárky.
Fobicka: určite mu to povedz, pochopí to, ak ťa má rád. Aj môj to pochopil, len bol na mňa nahnevaný, že som mu to oznámila sms-kou. Ja by som to inak nezvládla, lebo by som sa pritom rozplakala a nedostal by zo mňa ani slovo. Ale on mi tvrdil, že aj tak by som sa raz musela ukľudniť, a že som mu to mala oznámiť inak. Som rada, že to vie. Dneska sa to chystám povedať jeho rodičom...Som zvedavá ako to zoberú..

fobicka: presne to iste sa stalo aj mne... ked som sa dozvedela ze mam SF takisto sa mi to zacalo zhorsovat. Uplne pri vsetkom som si to zacala uvedomovat a vravela som si ze to preto , lebo to mam... A inak s tou dedicnostou to je tak, ze niekto to ziska tym ze to zdedi a niekto to ziska v nejakom veku, ked sa mi posmievaju, alebo ma komplexu z niecoho, alebo proste len tak, lebo je hanblivy. Ja viem ze som to zdedila, lebo to mam odpradavna.
A je super ze to ides povedat priatelovi :)) si odvazna :) drz sa

ja ju viem pomenovat asi od leta 2008..dovtedy som nevedela co sa so mnou deje a ako sa to vola.

no ved aj neviem ci to vobec moze byt dedicne. mozno ano ked tu pisali, ze aj ich pribuzni to maju, ale u nas to tiez nikto nema, len ja. a nikomu som to ani nepovedala, ved by sa na mna pozerali ako na cudaka ked ani nemaju ponatia co je to SF. u mna sa to praveze vo vacsej miere objavilo vo stvrtaku na strednej, myslela som si, ze som vadna a ze nikto iny to nema, nevedela som co to je. potom som zacala hladat na nete a po precitani si niekolkych clankov som uz bola v obraze. a mam pocit, ze odkedy som sa dozvedela pravy nazov toho co mi je, sa mi stav zhorsil. jednoducho si to vsetko uvedomujem, rozmyslam nad tym v akej situacii sa mi to este moze prihodit a preto je to horsie. priatelovi som uz povedala, ze sa s nim chcem o niecom co ma trapi porozpravat, bude to prva osoba okrem vas, ktora to o mne bude vediet a velmi sa bojim jeho reakcie. ale uz to potrebujem dat zo seba von a opriet sa o niekoho. len dufam,ze ma podpori a nebude ma pokladat za blazna.

inak ako dlho chodite na toto forum do tejto miestnosti? ja som sa minule hrabala v starych prispevkoch a zistila som ze cca od maja 2007. No to je sila..A od vtedy asi aj viem tu svoju chorobu pomenovat.

To Fobicka: Práveže u mňa to neni dedičné a nikto tú fóbiu nemá v rodine a preto je s tým ťažké žiť, lebo najbližším o tom nedokážem povedať. Pred nimi sa samozrejme fóbia neprejavuje (i keď niekto tu už písal, že má trochu strach aj pred rodičmi). U mňa sa to vyvinulo na základke asi v 8. ročníku a stačili opakované zosmiešňujúce poznámky spolužiakov. Toto to naštartovalo. Škoda, že na strednej som tiež zostal ticho a neuvedomil si, že budem mať nových spolužiakov a že ma nikto nebude poznať. A možno by to dneska dopadlo lepšie, kebyže vtedy tuším čo mi naozaj je. Prišiel som na to, až na začiatku 4. ročníka na tej strednej. Potom už bola o čosi lepšia atmosféra, ale už som sa nedokázal správať normálne čo ma mrzí najmä kvôli nim :(

chcem sa Vas opytat tych co ste brali nenavykove AD par otazok. Zaujimalo by ma ci sa od nich pribera a ci sa moze popri nich pit alkohol. Tym nemyslim nejake bezhlave opijanie sa, ale len tak v norme :)

ja tiez nestudujem to co som chcela... vzdy ma bavilo umenie... rozmyslala som ze si dam prihlasku na fakultu umenia. ALe nakoniec som to vzdala, nechodila som anina kurz ani nic podobne takze sanca nebola skoro ziadna. A mozno ze som urobila dobre, lebo tam sa velmi vela prezentuje aj co sa tyka vystav a pod. a to by som urcite len tak nezvladla...

studujem predskolsku pedagogiku, povodne som chcela psychologiu (ironia co? :) ale tam som sa nedostala a tiez ma bavia take prirodovedne veci ako biologia alebo aj jazyky..som este mlada, este by som kludne mohla studovat co chcem, ale strach z prezentovania v skole, roznych diskusii a referatov mi nedovoli :( niekedy som sama na seba nahnevana, ze si neplnim svoje ciele aj ked na ne mam,len kvoli vlastnej hluposti a nejakemu hlupemu bloku v mojej hlave.

Fobicka: A čo študuješ? Ja som túžila stať sa doktorkou. To som vzdala hneď pri pomyslení, že by som nedokázala zvládnuť asi ani 1 deň niečoho takého. Potom som mala prihlášku na verejné zdravotníctvo. Aj to som na poslednú chvíľu vzdala. Môj sen sa teda nenaplnil, aj keď by som mala k tomu vzťah, odvahu určite nie. Teraz som v Bratislave na ekonomickej, odbor účtovníctvo. Ale celkom ma to baví. Zatiaľ nemám zo školy žiadne stresy, lebo som nič nemusela prezentovať pred davom ľudí:) Ústne škúšky mi našťastie nevadia. Ja som mala vždy stres zo strojopisu na strednej a moja profesorka nechápala, že prečo nechcem chodiť na súťaže na rýchľosť. To bola hrôza.